Nebýva často zvykom, aby sa na jednom filme podieľali Južná Kórea, USA, Francúzsko a Česká republika. Preto niektorí očakávali postkatastrofické scifíčko s hviezdnym obsadením netrpezlivo, iní zasa radšej svoje nadšenie rezervovali druhým filmom.
Rozhodne sa nedá povedať, že by námet filmu bol originálny, a logika tiež nie je jeho silnou stránkou. Na prvé pomyslenie film, ktorého prakticky celý dej sa odohráva v interiéri vlaku, nemôže oslniť ani výpravou. Keďže ide o postapo, je škoda očakávať konverzačnú komédiu. A filozoficko-ideologické drísty ošklbancov v ošumelom malom priestore už tiež každého neberú.
Námet na prvý pohľad vskutku neznie vábivo: Po tom, ako ľudia neovereným vynálezom proti globálnemu otepľovaniu posrali počasie tak, že v mihu zamrzlo všetko, čo dýchalo, sa pár tisícov šťastných napchalo do supervlaku. Vlak sa z nejakého záhadného dôvodu stále pohybuje, k čomu mu slúži záhadný pohon a hlavne Svätý stroj. Tento Orient Expres z čias Hercula Poirota krížený s najmodernejším šikansenom krúži po predpísanej trati už sedemnásť rokov a evidentne nesmie zastať. Za ten čas sa vymenila jedna generácia cestujúcich, v našom prípade celého ľudstva.
Tí, čo si pamätali, zabudli. Tí, čo sa tu narodili, nevedia. Vznikla nová spoločnosť, nový poriadok, nové náboženstvo. Zadné vagóny tvoria slum bez svetla, vody, poriadneho jedla, kde je ušmudlaná spodina naprešovaná ako sardinky v konzerve. V strednej časti vlaku sú výrobne, zásobárne a poschodové postele pre cestujúcich druhej triedy. Vpredu sa vezie smotánka so všetkým luxusom. Sem-tam tí prední načrú do tých zadných, keď im pochybí dačo špeciálne, a prípadné protesty sa tvrdo trestajú. Na samom predku je osobný vagón pána Wilforda, vynálezcu vlaku, prezidenta a pánaboha.
Dejová línia filmu je zdanlivo jednoduchá a priamočiara ako vlak samotný: Tí zozadu sa chcú dostať dopredu. A tí spredu im to nechcú dovoliť, pričom sa nerozpakujú použiť ani najdrsnejšie prostriedky. Takže vzbura je vopred odkázaná na zánik – ibaže by povstalci mali vpredu tajného spojenca…
A predsa sa stalo. Dystópia sa prudko rozohráva na silných charakteroch zakalených v brutálnych situáciách, vyplývajúcich z rozdelenia spoločnosti na malom priestore s obmedzenými zdrojmi. Režisér Joon-ho Bong si do roboty neberie biele rukavičky. Niet vo vlaku jediného človeka, ktorý by nebol aspoň trochu šibnutý, pretože ináč sa v tomto absurdnom šialenstve prežiť nedá. Snáď len (čiastočne nedobrovoľný) vodca revolúcie Curtis si zachováva ako-tak zdravý rozum. Avšak mal len sedemnásť, keď nastúpil, vie toho neveľa, a poznanie, ku ktorému sa po vyše dvoch hodinách dopracuje, je trpké.
Napriek očakávaniu došlo aj na výpravu, miestami dokonca na dizajnérske kúsky, ktoré urobili z plechovej konzervy sugestívny funkčný svet s nebom i peklom, hlavne tým mrazivým za oknami. Diváci iste ocenia poriadnu úlohu pre Chrisa Evansa, ktorému Curtisovské mužné odhodlanie pristane viac ako modré dupačky Kapitána Ameriku. Tilda Swinton sa našla v úlohe ideológiou posadnutej a kruto spravodlivej ministerky Masonovej, ktorú nenávidíte a musíte milovať zároveň. Mladého anarchistu si tradične zahral Jamie Bell, starého tradične John Hurt, prinajmenšom zo svojej väčšej časti. Časť kolektívneho hrdinu na svoje plecia prevzal Kórejec Kang-ho Song (Dobrý, zlý a škaredý) a aj mladučký Luke Pasqualino dokázal, že vie viac než oháňať sa kordom a zvádzať krásne Francúzky.
Snowpiercer neukazuje nič nové, ale zapĺňa dieru dočasne prelepenú rozjuchanými či uslzenými blockbustermi. Nevadí, že ste zasa v pohybujúcom sa Matrixe. Nevadí, že sa musíte za cenu mnohých strát a krutých právd prebojovať až k Architektovi, ktorý je možno len výplodom vašej viery. A to všetko preto, aby ste sa dozvedeli, že možno je všetko ináč. Ale na konci snáď čaká happy-end. Taký, na kórejský spôsob.
A teraz, „Zavřete dveře.“
Snowpiercer (orig.: Seolgug Yeolcha)
Žáner: sci-fi, thriller, akčný
Réžia: Joon-ho Bong
Scenár: Joon-ho Bong, Kelly Masterson
Výroba: Južná Kórea, USA, Francúzsko, Česká republika, 2013,
206 min.