 |
 |
 |
Pozývame vás na stretnutie s mimoriadne charizmatickým mužom. Podniká v oblasti plantážneho zberu a včelárstva. Volá sa Daniel, je urastený a má hák. Ak máte záujem, nikam nepíšte, ani nevolajte, ale postavte sa pred zrkadlo a povedzte päťkrát po sebe jeho prezývku. Candyman. Candyman. Candyman. Candyman. Candyman.
Daniel Robitaille. Tesne pred smrťou okolostojacimi vrahmi posmievačne premenovaný na Candymana. Syn čiernych otrokov. Narodil sa na konci Občianskej vojny. Na plantáži. No nestal sa otrokom. Stal sa maliarom. Bohatý farmár ho poveril namaľovaním obrazu dcéry. Medzi mladou bielou ženou a čiernym umelcom však rozkvitla láska. Keď sa to dozvedel otec, najal zabijakov. Tí Daniela chytili, hrdzavou pílkou mu odrezali pravú ruku, telo potreli medom a zvyšok do drastického konca dotiahli tisícky včiel, ktoré na Daniela urobili nálet. Povráva sa, že krátko pred posledným vydýchnutím stihol svoju dušu prevteliť do zrkadla.
Súčasnosť. Študentka Helen (vtedy 32-ročná Virginia Madsen – iba toľko k skutočnému veku študentiek z hororov) pracuje na urban legend. Konkrétne o „nejakom“ Candymanovi, ktorého meno keď vyslovíte päťkrát do zrkadla, privoláte ho na tento svet a on začne vraždiť. Namiesto odpílenej ruky má hák, takže si asi viete predstaviť, aká príjemná smrť vás a vašich najbližších čaká. Mladá žena oživí desivú legendu (ktorú paradoxne stvorila láska). Film má temný koniec.
Prvý Candyman vznikol v roku 1992 podľa poviedky legendy hororu Clivea Barkera (ten film zároveň produkoval). Nakrútil ho Bernard Rose, ktorý o dva roky neskôr v Čechách nakrútil Nesmrteľnú milenku s Garym Oldmanom. Snímke dominuje intenzívna atmosféra ošarpaného sídliska, kde sa medzi činžiakmi pôsobiacimi ako niečo z post-apokalyptickej snímky šíri legenda o Candymanovi. Na rozdiel od študentky tomu miestni veria. Nakoniec uverí aj ona, ale to už bude neskoro. Príliš neskoro. Na všetko.
Atmosféru režisér buduje vďaka inteligentnému, citlivému a neuponáhľanému scenáru. Jednak vďaka podmanivej hudbe Philipa Glassa a v neposlednom rade vďaka zákernej kamere Anthonyho B. Richmonda (ktorý 19 rokov predtým fantasticky nasnímal bombový „benátsky“ horor s Donaldom Sutherlandom Teraz sa nepozeraj).
Veľmi veľa tomu dal dvojmetrový macher Tony Todd. Pre Tonyho sa Candyman stal životnou rolou. Urobil z neho kultového hororového týpka, akými sú Bruce Campbell, Brad Dourif alebo Lance Henriksen. Takže keď sa v roku 2000 objavil ako tajomný pracovník márnice v Nezvratnom osude, hororoví fanúšikovia v publiku tlieskali. Ostatní nechápali, o čo ide. Okrem tohto má Tony na konte výbornú hlavnú rolu v Saviniho skvelom farebnom remaku Noc oživených mŕtvol z roku 1990.
Candyman, ako postava, tak i film, je pre žáner dôležitý. Konečne to bolo niečo nové, nie nekonečné vyvražďovačky s Jasonom Voorheesom a Chuckym. Mali sme dočinenia s temným, dospelým hororom s plnokrvnou atmosférou, ktorá bola určená výsostne nedetskému divákovi. Žiadny zľahčujúci humor. Žiadne zameniteľné obete. Žiadne samoúčelné gore. Candyman priniesol strach a neistotu do činžiakov a na sídliská. Čiže na verejné miesta, kde sme sa ho akosi odnaučili čakať. Čakáme „niečo“ v lesoch, čakáme niečo na americkom vidieku a rozhodne niečo čakáme v opustených starých domoch. Ale v činžiakoch, kde máme desiatky susedov, elektriku a telefón, ktorým si kedykoľvek vieme zavolať pomoc? Nie, tam horor nečakáme. Skvelý recept tvorcovia obohatili ešte tým, že sa (až na úvod) dlho nič strašidelné nedeje. Keď sa ku koncu začne hororová ikona objavovať, je to o to šokujúcejšie. Asi ako žralok v Čeľustiach alebo Samara/Sadako v Ringu/Kruhu. (V rozpore s týmto prístupom je Candyman 2, kde sa monštrum ukáže už v štvrtej minúte.)
Rok 1992 bol zaujímavý rok po stránke hororu. Peter Jackson nakrútil splatter Braindead, debutujúci Fincher sa napriek problematickým producentom pokúsil oživiť Votrelca, Francis Ford Coppola vizionársky sfilmoval Draculu a z béčkarských ale možno o to sympatickejší hororových titulov toho roka spomeňme báječný Zlomok sekundy s Rutgerom Hauerom, Voskové múzeum 2, Hellraisera 3, Critters 4, Mikeyho – Dieťa zločinu, či kingovky Trávnikár, Sleepwalkers, Deti kukurice 2 a Cintorín domácich zvieratiek 2. V roku 1992 svojou trochou do krvavého suda prispel aj Sam Raimi Armádou temnôt, pričom jeho bráško Ted sa mihol v úvode Candymana – v jednej z mála krvavých pasáží celého filmu.
Zápletka o sídliskovej legende, ktorá je na prvé počutie smiešne nerealistická (a aj tak z nej všetci majú panický strach), bola chytľavá. Nečudo, že v roku 1995 vznikla dvojka s chutným podtitulom Zbohom mäsu. Hoci sa nevrátila Virginia Madsen (čo bolo pravdepodobne logické, ehm), ani režisér Rose (prekvapivo ale zostal aspoň Barker ako šéf výroby), kvalita nijako obludne dole nešla. Iste, už nebolo prítomné napätie z neznáma. Candymana sme dobre poznali, vedeli sme, ako vyzerá (scary), čoho je schopný (všetkého!), ako sa prejavuje (bolestivo). O Candymanovom zrode tentoraz (na rozdiel od jednotky) už nielen počujeme, ale ho aj vidíme vo finálnom flashbacku. Ako bonus sa dej dvojky zo špinavého sídliska plného drog a nebezpečia presúva do Candymanovho domovského, famózne atmosférického New Orleans. V jeho dusných uliciach prebieha karneval. V uliciach mesta, nad ktorým sa vznáša atmosféra zmaru, dezilúzie, sklesnutosti a takmer nulovej nádeje na lepšiu budúcnosť. Prostredie chudoby a kriminality Candymana vždy priťahovalo. Dej sa do nemalej miery odohráva v rodnom dome hlavnej hrdinky. Ako sa dozvedáme, stavba stojí na pozemku, kde kedysi bola plantáž, na ktorej sa narodil hádajte kto. Áno, všetko je prepojené, všetko so všetkým (nejako) súvisí.
Réžie sa chopil Bill Condon, ktorý neskôr zaujal viacerými ambicióznymi drámami, ako napríklad Bohovia a monštrá, Dreamgirls alebo Bavme sa o sexe (a tento rok sme od neho videli Krásu a zviera s Emmou Watson). Bill Candymana 2 nakrútil podobným štýlom, akým Rose prvý diel: papierovo šlo teoreticky o béčko, prakticky však vzniklo atmosférické, príjemne pomalé a ambiciózne dielo, ktoré žánrovo „náhodou“ spadalo do hororu.
Takisto Tony Todd je v dvojke ešte o čosi lepší. Mohol si viac dovoliť, dostal väčší priestor. Candyman sa prejavuje značne krvavo, ale nikdy nešlo o takú „primitívnu“ postavu, ako bol „stopercentne zlý“ Freddy Krueger. Candyman je tragická postava, ktorá sa stala zlou kvôli hlúpym násilníkom. Iste, aj Freddyho upálili. Zaživa. Ale už predtým bol sériový vrah a pedofil.
Mínusom dvojky sú béčkarské ľakacie scény a slabšia ústredná hrdinka. Síce tiež blondína, ale na sympaťáčku Virginiu sa nechytá. Jej matku stelesnila Veronica Cartwright alias Lambertová z Votrelca. Pikoškou je, že za scenárom stojí muž menom Kruger. Mark Kruger. Wtf?
Trojka (s podtitulom Deň smrti) prišla v roku 1999 a hoci sa nemohla kvalitou (o finančnom úspechu nehovoriac) zrovnávať s vtedy aktuálnymi hororovými bombami Šiesty zmysel a Záhada Blair Witch, musím sucho skonštatovať, že ani ona nebola žiadnym brutálnym béčkom. Dokázala si udržať istý typ úrovne a kvality. Iste, ak sa povie Candyman, všetci si spomenú na jednotku, možno ledva-ledva na dvojku a o existencii trojky niektorí ani len netušia. No keď si ju pozriete, faktom je, že kvalitou nie je nijako extrémne horšia oproti prvým dvom častiam. Už to možno nie je ono. Na niečo s rokom výroby 1999 pôsobí staromódne. Ale s odstupom času ide o fajn horor, ktorý sa nespreneveril relatívne vysokému renomé značky. Tony Todd sa o trojke vraj nikdy príliš pochvalne nevyjadroval. Čo je dosť čudné, nakoľko ju produkoval. Výrazná výmena nastala na poste režiséra. Kým doteraz to boli renomovaní tvorcovia, trojku nakrútil Turi Meyer – „odborník“ a „expert“, ktorý režíroval seriál Buffy a napísal Leprechauna. A nie len tak nejakého Leprechauna, ale rovno Leprechauna 2.
Na trilógii Candyman je sympatické (a nečakané), že ďalšie diely nie sú nijako extra horšie, než cenená jednotka. Niektorým sa nepáči už dvojka a o trojke sa vyjadrujú ešte horšie, ale mne sa páčili všetky tri diely. Najviac prvý, ale ani ďalšie dva za ním nijako mimoriadne nezaostávajú a keď si niekto myslí, že zaostávajú, nech to porovná so sériou Nočná mora z Elm Street. Candyman si vždy dokázal udržať istý typ úrovne. Preto je prekvapivé, že sa dočkal len troch dielov a hoci v posledných desiatich rokoch bolo zremakované skoro všetko, nového Candymana sme sa dodnes nedočkali. A zatiaľ nič nenapovedá tomu, že by sme sa dočkať mali.
Stručný prehľad filmov o Candymanovi:
- 1992 – Candyman. Réžia: Bernard Rose. V hlavnej úlohe: Tony Todd, v ďalších úlohách: Virginia Madsen Xander Berkeley, Kasi Lemmons, Vanessa Williams, DeJuan Guy, Ted Raimi a i.
- 1995 – Candyman 2: Zbohom mäsu (orig.: Candyman II: Farewell to the Flesh). Réžia: Bill Condon. V hlavnej úlohe Tony Todd, v ďalších úlohách: Kelly Rowan, Bill Nunn, Matt Clark, David Gianopoulos a i.
- 1999 – Candyman 3: Deň smrti (orig.: Candyman: Day of the Dead). Réžia: Turi Meyer. V hlavnej úlohe Tony Todd, v ďalších úlohách: Donna D'Errico, Jsu Garcia, Rena Riffel, Wade Williams a i.
Viac autorových článkov nájdete na autorovom blogu, na jeho facebookovom profile, pod
prezývkou Tron je aktívny na stránkach CSFD.cz.
Ivana Kučeru poznáme aj ako autora knihy Obchádza
nás temnota, na ktorú tu máme recenziu
a môžete si ju kúpiť napríklad v Martinuse momentálne za
5,99 €, pre podrobnosti kliknite na tento link
Súvisiaci link