 |
Už dlhé roky registrujem Honzu Eraserhead Vojtíška nielen ako jedného zo zakladateľov a vydavateľov hororového e-časopisu Howard a veľkého propagátora žánru, no v neposlednom rade aj ako autora mnohých poviedok, ktoré mu vyšli v súborných zbierkach Z druhé strany (2013) a Útočiště (2014) a v niekoľkých českých a poľských hororových antológiách. Je o ňom známe, že sa venuje občasnému písaniu poézie, tvorbe komiksových scenárov a na konte má aj spoluprácu na filmovom scenári vychádzajúcom z jeho poviedky Šestatřicáté narozeniny, podľa ktorého bol natočený amatérsky krátkometrážny film Poslední narozeniny (2013). A aby toho nebolo málo, vraj prekladá aj nezávislé poľské hororové filmy a kedysi hral na basovú gitaru v niekoľkých undergroundových hardcore punkových skupinách. Budúci rok má vydať ďalšiu zbierku poviedok a na jar vraj máme konečne očakávať aj román.
Tento rok (2016) sa zúčastnil slovenskej súťaže fantastických žánrov Martinus Cena fantázie 2016 a s poviedkou Ty vieš… skončil z celkového počtu 155 súťažných príspevkov na šiestom mieste tesne pred bránami hlavného finále. Spolu s ďalšími štyrmi autormi bol nominovaný v pridruženej súťaži Cena Béla o najlepšiu hororovú poviedku, víťazstvo však nakoniec nezískal, no jeho poviedku je možné si prečítať v zborníku najlepších poviedok aktuálneho ročníka Fantázia 2016.
Vráťme sa však k zbierke Z druhé strany, ktorá s odstupom času zapôsobila na fanúšika hororu, ako som ja, nasledovne. (Názvy jednotlivých poviedok uvádzam na prvom mieste, najsilnejšiu asociáciu pri čítaní v zátvorkách.)
Z druhé strany (Pinhead: Roztrháme tvoju dušu na
kusy!)
Prvá poviedka, ktorá dala zároveň aj meno celej zbierke, zo začiatku
navnadí skvelo opísanou atmosférou života v paneláku v malom meste.
Prispatú nudu uprostred horúceho leta rozvíri príchod nových
obyvateľov – bezdetných manželov Kubešovcov. Z pohľadu
osemnásťročného mladíka nevtieravo vykresľuje ich vzťah plný lásky a
vzájomnej dôvery, ktorú nemôže narušiť ani pre starousadlíkov (teda
hlavne mužského pohlavia) nezvyčajné správanie mladej panej. Žena si je
vedomá toho, ako pôsobí na chlapov, vyžíva sa v ich nenápadnom záujme,
koketuje, sporo odetá pri vešaní čipkovanej bielizne dráždi rajcovnými
pohľadmi a dvojzmyselnými dotykmi podnecuje ich fantázie. Nikdy však
neprekročí pomyselnú hranicu, a tak si všetci postupne zvykajú na čudnú
dvojicu, ktorá namiesto detí vychováva mačku. Potom však príde zlom.
Prvá polovica poviedky je napísaná s minimom dialógov a dej rýchlo plynie.
Keďže je podávaná v ich forme, nevyhneme sa náhľadu do mysle
dospievajúceho tínedžera, ktorý, očarený zrelou ženou, sníva o jej
kyprom tele a komentuje dianie okolo seba. Po smrti manžela a opätovnom
návrate ženy do života, však začne atmosféra pozvoľna temnieť, neistota
sa stupňuje a čitateľ tuší, že sa schyľuje ku katastrofe. No namiesto
výbuchu a uvoľnenia napätia prichádza k priduseniu plameňa. Dynamika dobre
rozbehnutého príbehu sa zasekne. Nahradia ju siahodlhé a neprirodzené
dialógy, ktoré mali za úlohu do detailov čitateľovi vysvetliť, čo sa deje
a ešte bude diať, a ktoré text slimačím tempom posúvajú k tušenému
koncu. Tiesnivá atmosféra sa vytratila, vystriedalo ju rozčarovanie nad
ťažko uveriteľným správaním hlavnej postavy, ktorá pri bezprostrednom
ohrození života dokázala neúmerne svojmu veku a skúsenostiam chladnokrvne
diskutovať o svojej beznádejnej situácii a dokonca ľutovať svojich
potenciálnych vrahov.
Keby autor vyškrtal všetku tú vatu a zbytočné vysvetľovanie, zdynamizoval
dialógy a nenechal postavy, aby sa tak umelo a neprirodzene vyjadrovali, bola
by to výborná poviedka s feelingom Barkerovho Hellraisera alebo
ešte viac Kingovho Cintorína zvieracích maznáčikov. Dokonca aj tá
mačka s poslaním pokusného objektu tam bola.
Muší msta (Ostro sledované muchy)
Chlapík ťahá v práci dvanástky a nudí sa. Všetko by bolo OK, keby ho
neotravovali muchy. Sú všade, nijako sa im nedá zabrániť v prieniku do
pracovnej miestnosti a hoci ich kántri ako môže, stále sa vracajú. Čas si
teda kráti neustálymi prostocvikmi s mucholapkou, frenetickým pobíjaním
poletujúceho hmyzu či pozorovaním nešťastných telíčok, ktoré sa zúfalo
snažia uniknúť z jeho dosahu, lebo im predtým poodtŕhal krídla a
končatiny. Nakoniec kolega, ktorý po ňom preberá zmenu, navrhne použiť
neschválený prostriedok na hubenie hmyzu od svojho brata – chemika.
V tejto poviedke akoby autor zúročil všetky odporúčania a vyvaroval sa
chýb vytýkaných predchádzajúcej poviedke. Dej od začiatku až do konca
plynie svižným tempom, vysvetľuje tak akurát a nezamotáva sa v siahodlhom
objasňovaní samozrejmých súvislostí. Rovnako vidno, že autor pri písaní
zužitkoval osobné skúsenosti zo zamestnania. Prostredie aj samotný popis
vykonávaných činností, či už nuda na pracovisku alebo samotná pracovná
náplň hlavnej postavy boli opísané uveriteľne a ľahko vizualizovateľne.
Oceňujem dĺžku poviedky a ťah na bránku.
Jedinú výčitku by som smeroval k názvu, ktorý je až príliš
spoileroidný a prezrádza vlastne všetko. Ináč je to podarená variácia
jednej sfilmovanej Kingovej poviedky z cyklu Creepshow – áno, tej
s odpornými švábmi.
Maso (Mesto má oči)
Tentokrát poviedka s hlavnou postavou ženského pohlavia. Danka prichádza do
veľkomesta na svadbu najlepšej kamarátky. V prázdnom byte rekapituluje svoj
neradostný život osamelej lesby a pod vplyvom ťaživých myšlienok vyrazí
do mesta nájsť zabudnutie a rozptýlenie v bare. Keďže je však len
jednoduché dievča z malej dediny, nastúpi na nesprávnu električku a
namiesto do centra sa odvezie na spustnutú a takmer opustenú perifériu.
Ďalšiu chybu urobí, keď sa namiesto čakania na správny spoj rozhodne ísť
naspäť peši. Netrvá dlho a v hustej spleti úzkych uličiek
s rozpadávajúcimi sa domami zablúdi a prechádzka sa zmení na zúfalý
útek v snahe zachrániť si holý život.
Dialógov si užijeme opäť pomenej, o to viac spoznávame Dankine
myšlienkové pochody a traumy, ktoré si nesie z minulosti. V drvivej miere
vychádzajú z jej vyrovnávania sa s vlastnou inakosťou a reakciami okolia.
Hladko plynúci dej núti čitateľa rýchlo obracať stránky a hltať vety, aj
keď tuší, že to nedopadne dobre. Cudzí a nepriateľský svet, kde sa môže
bez stopy stratiť nielen slabá žena, ale aj chlap v najlepšej kondícii,
predsa neodpúšťa nesprávne rozhodnutia.
Ale nakoniec je aj tak všetko inak. „Epilóg“ sa mi už zdal zbytočný.
Už len tušenie, že niekde na polozabudnutej periférii mesta môže naozaj
fungovať istá svojbytná komunita, je celkom strašidelné.
Varování (Udalosť)
V rozpore s konštatovaním, že autor preferuje nadprirodzené horory, je
toto už tretia poviedka v rade bez fantastickej zložky. Kvalita ale
stúpa.
Krátka jednohubka v prvej osobe je napísaná veľmi civilne, bez pátosu a
s istým starosvetským feelingom. Možno ten výsledný dojem má za následok
aj fakt, že je podávaná z retrospektívneho pohľadu lekára na dôchodku,
ktorý už v živote zažil všeličo, ale nič z toho ho nemohlo pripraviť
na čudesnú záležitosť, ktorá sa mu prihodila jedno horúce leto.
Nedočkáme sa však žiadnych nadprirodzených javov, strašenia ani záplavy
krvi.
Za vidieckym lekárom prichádza muž, ktorý tvrdí, že sa na rybačke zobudil
po uštipnutí nejakým hmyzom, a odvtedy cíti v mieste bodnutia rastúcu
bolesť. Lekár ho prezrie, vyšetrí, odoberie krv a predpíše nejakú masť.
A pošle ho domov s odporúčaním, že sa má vrátiť, keď budú hotové
výsledky rozboru krvi. Muž však príde o pár dní znovu s pádnym
argumentom a chce od lekára invazívnejší postup. Ten so zdráhaním
súhlasí a tento akt následne prevráti jeho vnímanie známej reality
naruby.
Autor si vystačil len s tromi osobami a na malom priestore rozohral
hypnotizujúcu partiu očakávania, mrazivého tušenia, hrôzyplného poznania
a nakoniec nemilosrdného precitnutia. Do nepoznanej reality. Z pozadia
vystupuje priam živočíšny strach pred neznámom okolo nás, silou prírody,
o ktorej sme podvedome presvedčení, že sme ju spútali a vždy znova sme
prekvapení, keď nám nejakým zvlášť nepríjemným a šokujúcim spôsobom
dá najavo, ako veľmi sme sa mýlili a aký sme voči nej vlastne stále
bezmocní.
Výborný kúsok, pre mňa jeden z najlepších.
Fotografie (Negativman aka Temná polovica)
Druhá najdlhšia poviedka v zbierke.
Marek má problém so svokrom. Ten verí, že jeho dcéra si zaslúži lepšieho
chlapa a ani štyri roky od svadby nezmenil názor, že si vzala zlatokopa a
neschopného hlupáka. Marek totiž pracuje v svokrovej firme a tým pádom má
svokor pocit, že má právo kontrolovať nielen jeho profesný, ale aj rodinný
život. Preto, keď sa dcéra so zaťom pohádajú, zavolá si ho na koberček.
Nenávisť je však obojstranná, čo vyústi do otvoreného konfliktu.
O niečo neskôr dôjde k vražde a Marek sa stáva sa prvým podozrivým,
však má nepriestrelné alibi. Doma ale zistí, že s jednou zdanlivo
nedôležitou fotografiou niečo nie je v poriadku.
Bavili ma opisy chlapského trávenia času, kamarátske rozhovory
o horúčavách, ženách, ich sporom odievaní a účinkoch, aké má toto
konanie na nešťastných/nevinných chlapov. Takisto nadmerná konzumácia
alkoholu a následné neblahé účinky na organizmus úbohej hlavnej postavy
boli opísané nadmieru uveriteľne. Rušilo ale množstvo postáv, niektoré
boli úplne zbytočné, hlavne kolegovia hlavného vyšetrovateľa.
V sumáre ide o jednu z najlepších poviedok zbierky. Aj keď
s predvídateľným dejom a trochu klišé témou o rozdvojenej osobnosti,
remeselne však veľmi dobre zvládnutá, s uveriteľnými postavami a
množstvom prepracovaných detailov a scén.
Šestatřicáté narozeniny (Karma je sviňa)
Poviedka na pár stranách opisuje životné peripetie jedného z dvoch
kamarátov. Text je vytvorený formou dialógu bez akýchkoľvek uvádzacích
viet. Najskôr to príde človeku čudné, občas sa pozastavíte nad
neprirodzeným vyjadrovaním postáv, kvetnatými rečami tam, kde tušíte, že
by sa mali vyjadrovať úplne ináč, možno zdráhavo a úsečne, veď predsa
opisovať znásilnenie a vraždu v prvej osobe by robilo problém hádam
deväťdesiatim deviatim percentám ľudí. No keď prižmúrite oči a
pristúpite na autorovu hru, postupne vás to vtiahne a nakoniec si ani
neuvedomíte, ako dej plynulo došiel až ku nevyhnutnému a logickému koncu.
Príbeh pripomína spoveď nešťastníka, ktorý nehľadá odpustenie a
pochopenie, skôr len niekoho, kto by ho vypočul a pred kým by mohol vyjadriť
úprimnú ľútosť za to, čo urobil. Aj keď je už neskoro, pretože čas sa
nedá vrátiť späť.
Celým príbehom preráža pachuť depresie a nezvratného osudu. A keď si
navyše uvedomíme, že všetky naše skutky, či už dobré alebo zlé, sa
kdesi hore zratúvajú, nie je jednoduchšie zmieriť sa s osudom a prijať
spravodlivú odmenu či trest? Smrť je istota, nevyhneme sa jej, bez ohľadu na
to, či ľutujeme alebo nie. A vlastne je to možno jediné, čo nás
vykúpi.
Pouto (Krv nie je voda)
Posledná poviedka je znova vyrozprávaná v prvej osobe a opäť vyznieva ako
spoveď. Hlavná postava zavraždí svoju manželku bezprostredne po tom, ako ju
pristihne pri nevere. Na rozdiel od predchádzajúcej poviedky, však v obave
pred dolapením a spravodlivým trestom utečie, zmení identitu, spáli za
sebou mosty a stane sa štvancom bez stáleho domova. Nakoniec však urobí
chybu a minulosť ho dostihne.
Autor znovu spracúva námet pomsty či spravodlivej odplaty, no skoro až do
konca udržiava čitateľa v pochybnostiach, či ide o klasický duchársky
horor alebo všetko má prirodzené vysvetlenie. Hlavná postava nie je žiadne
neviniatko a hoci do určitej miery ľutuje svoj čin, zároveň má kopec
výhovoriek a ospravedlní, až mu nakoniec čitateľ spravodlivý koniec celkom
rád dožičí.
Zbierka obsahuje sedem poviedok z rokov 1997 až 2009. Neviem, v akom
poradí boli napísané, tipoval by som však, že boli zoradené od najstaršej
k tým novším, keďže kvalita spracovania každým ďalším textom
stúpala.
Autor píše, že uprednostňuje nadprirodzené horory, ktoré zriedkakedy
končia šťastným koncom. Tých šťastných koncov sme sa tu naozaj
nedočkali veľa, nadprirodzené a reálne príbehy sa tu stretli tak pol na
pol. Vidno, autor že je v horore doma. V hojnej miere využíva klasické
hororové rekvizity a postupy, no nebojí sa ani experimentovať, použiť
vhodne zvolené klišé, či naopak originálny zvrat. Pri zobrazení násilia,
krvi a sexu nezvykne odvracať zrak, čo nie každému môže vyhovovať. Tu
však neplytvá výrazovými prostriedkami a nesnaží sa za každú cenu
šokovať. Čakal som väčší hardcore. Občas som postrehol odkaz na
velikánov žánru (Kinga, Barkera…), ale možno to bolo len moje zbožné
prianie.
Takisto autor o sebe hovorí, že nie je fanúšikom krátkych, úderných a
vypointovaných poviedok, naopak, rád sa rozpisuje do detailov, čo nie je (vie
o tom aj sám) vždy na prospech veci. Občas by naozaj bolo vhodné niektoré
pasáže preškrtať a vzdať sa rozvláčneho vysvetľovania či siahodlhých
dialógov, ktoré sem-tam páchli literárnou suchopárnosťou či naopak
prílišnou a ťažko uveriteľnou kvetnatosťou.
Bavili ma však popisy vnútorného prežívania postáv, uveriteľné podanie
ich motivácií a výstižné postrehy, ktoré oživovali či už opisované
okolie, minulosť alebo vzťahy medzi postavami. Veľmi oceňujem umiestnenie
deja všetkých poviedok do známych domácich lokalít. Zbierka hororových
poviedok Z druhé strany je síce útla brožovaná knižočka,
napriek tomu je plná príťažlivého strachu, vzrušujúcej hrôzy, mámivej
temnoty a uhrančivého zla. Nie je dokonalá, kvalita poviedok zreteľne
kolíše, čo je daň za časové rozpätie, v ktorom boli napísané. A hoci
ju zaručene zhltnete na jedno večerné posedenie, dojmy z nej vám nedajú
poriadne zaspať možno aj pár nasledujúcich nocí… A to sa ráta.
Odporúčam každému milovníkovi hororu, ktorý tak ako aj ja vníma na našom
literárnom poli pôvodný horor, a zvlášť antológie pôvodných hororových
poviedok, ako nedostatkový tovar.
Z druhé strany
Zbierka hororových poviedok
Autor: Honza Vojtíšek
Vydavateľ: Nová forma
Rok vydania: 2013
Počet strán: 126
Jazyk: český
Väzba: brožovaná
Súvisiace linky
Výsledky súťaže Martinus Cena Fantázie 2016