 |
V prvej polovici deväťdesiatych rokov vyšla Adamovi Andresovi kniha s názvom Wetemaa. Mala neumelo namaľovanú obálku od Veroniky Válkovej ktorá sa, ako sa neskôr ukázalo, ukryla za mužný pseudonym. Viac o Wetemae neviem, nečítal som ju. Aj Sága o Halldorovi z Mortaluny má neumelo namaľovanú obálku (od Jany Šouflovej) s drobučkými, ale mužnými literami mena Adam Andres. Viem o nej, že druhý raz ju čítať nebudem.
Svet Wetemay je starostlivo prepracovaný a v niektorých mytologických detailoch mu nechýba istý pôvab. Príbeh je uspokojivý. Mládenec Halldor na ceste domov zablúdi, nájde a vezme si prilbu zavraždeného muža s akýmsi napísaným odkazom a keď mu písma znalá vedma pergamen prečíta dozvie sa, že sa svojím činom zaviazal podstúpiť hrozivé dobrodružstvo. Keď po dôkladnej príprave a značných obetiach nebezpečnú výpravu úspešne zavŕši zistí, že jeho púť zďaleka neskončila.
Podanie príbehu je však štylistickou katastrofou. Čosi napovie už chybný názov – román sa neponáša na ságu v žiadnom význame tohto slova (skúšal som vziať do úvahy aj rastlinný tuk). Ide o bežnú heroickú fantasy, ktorej chýba jej patričná atmosféra. Válková neberie svoj text vážne, lež s adolescentným cynizmom, vhodným skôr pre paródiu (napríklad tryznu označí slovom “žranica”). Zjavne ju nudia niektoré časti príbehu (napríklad “prerobenie” snaživého mládenca na výnimočného bojovníka), a tak ich skracuje až na nevierohodnú úroveň. Čitateľ potom nemá dôvod prekonať odstup od textu.
Pokrivenú korunu spracovaniu nasadzuje epilóg, v ktorom sa všetko nasilu uzavrie a vysvetlí na dvoch stranách aj s pomocou kozliatok, z ktorých “niekedy padajú zlaté bobky”. Posledná veta sľubuje akési pokračovanie – Ságu o Wannovi. Dúfam, že sa zlepší aspoň obálka.