O filme Sen Noci Svätojánskej sa u nás začalo hovoriť niekedy na jar minulého roku. V kinách sa objavili ukážky – úžasne farebné fresky z víl, škriatkov, viktoriánskeho Anglicka a Michelle Pfeiffer. Tešil som sa na príjemnú fantastickú komédiu, krásnu Michelle som mal v pamäti ešte z Jastrabej ženy, jednej z najlepších fantasy na filmovom plátne. Tešil som sa – a márne. Slovenské kiná nakoniec tento film neuviedli a objavil sa až na videokazetách začiatkom tohto roku. Ochudobnený o čaro bieleho plátna a originálne dialógy som preto siahol po plastovom obale trošku rozčarovaný. Ale sklamanie sa rýchlo vytratilo…
Čestne sa priznávam, Shakespearovu predlohu som nečítal – nemôžem preto posúdiť, do akej miery sa dej filmu pridržiava originálneho príbehu. To, čo už posúdiť môžem, je filmové spracovanie, ktoré sa odohráva v Aténach a blízkom lesíku, kde má svoje prechodné sídlo kráľovna víl Titania (Michelle Pfeiffer) a kráľ všetkých čarovných bytostí Oberon (Rupert Everett).
Jadrom príbehu sú peripetie dvoch viac-menej zaľúbených párov z Atén, ktorým vzťahy komplikuje škriatok Puk (Stanley Tucci) so svojim „nápojom“ lásky. Helena a Demetrius, Hermia a Lysander sa ocitajú v kolotoči vzťahov, keď sa Puk preháňa lesom na bicykli (ktorý ukradol jednému z párov) a snaží sa novými dávkami nektáru z kvetu lásky napraviť, čo na prvý pokus nezvládol. A zaplieta sa ďalej a ďalej. Kráľovná Titania vzplanie láskou ku komediantovi Klbkovi, premenenému na osla a dovtedy odstrkovaná Helena musí utekať pred pozornosťou Demetria aj Lysandra. Párom nepomôže a neschladí ich ani kúpeľ v jazierku, plnom bahna. Všetko musí uzavrieť svojim zásahom kráľ Oberon a korunu celému príbehu dodáva amatérske divadelné predstavenie, rozohrané remeselníkmi z Atén, na čele s Klbkom, pre zmenu už nie v oslej koži.
Príbeh som načrtol veľmi zľahka, preplieta sa tam ešte množstvo ďalších motívov, zápletok a skrytých narážok. Očarujúce je divadelné predstavenie, na ktoré sa remeselníci celý film pripravujú a ktoré na koniec skutočne celé odohrajú pred očami divákov. Dialógy sú prevažne veršované a aj v českom preklade vypilované do takých podrobností, až človeku prechádza zrak (sluch?). Vtip sa hrnie za vtipom a sú to vtipy láskavé, nenásilné, situačné aj slovné hračky, jednoducho úplný protiklad dnešných trendov, hýriacich pohlavnými orgánmi a fekáliami (ahoj Cartman). Balzam na dušu.
Výprava ja fantastická. Nie je prehnaná, ale podfarbuje absurdnosť a fantazijnosť celého príbehu. Aténske námestie, kniežací palác a hlavne les plný mytologických postavičiek sú úžasné. Kostýmy sú decentné a verné. Oberon v úlohe kráľa je figliarsky dôstojný, Titania veľkolepá a kostým len zvýrazňuje krásu Michelle Pfeiffer. Puk je čertík ako vyšitý a keď sa jeho rožkatá hlava mihne medzi papradím, keď roznáša spánok zabudnutia po lese, divák sa musí smiať – bez toho aby padla jediná veta, jediné slovíčko. Je to hra s divákovým zmyslom pre vizuálnu fantáziu a situačnú komiku.
Herecké výkony sú výborné, krásne zapadajú do atmosféry Svätojánskej noci. Vo filme sa mihne kopa skutočných hviezd prvej veľkosti, či už majú väčšiu alebo menšiu rolu. Decentnou ozdobou je Sophie Marceau a užasne podmanivo sa predvádza Calista Flockhart v úlohe Heleny, ktorú môžu diváci poznať zo seriálu Ally McBealová. Nikto z hercov nie je slabým miestom v obraze, všetci sa dopĺňajú ako kolieska dokonalého hodinového stroja. Ďalšia náplasť na rany, ktoré mi spôsobil v poslednom čase napríklad Koniec dní. Skutočne sa divím slovenským producentom, že sa rozhodli tento film neuviesť do kín – i keď, oni možno Slovákov poznajú lepšie ako ja.
Ak je film verným prepisom Shakespearovej komédie, tak sa skláňam pred majstrom, tak ako som sa zabudol skloniť počas školských rokov. A skláňam sa pred všetkými, čo sa na tomto nektári podieľali, v neposlednej rade pred Giuseppe Verdim, ktorého operné árie sú použité na podfarbenie atmosféry. Melódie z Aidy, Othella, či La Traviaty sú nadčasové a príbehu dodávajú povestnú čerešničku na zmrzline, zaliatej horúcim fondánom. Ďakujem, presne toto som potreboval…