 |
Miroslav Žamboch nie je na poli českej fantastiky nováčikom. Prvýkrát som sa s ním stretol ako s autorom poviedky Zpověď válečníka, za ktorú získal titul Rytíř řádu fantasy a právo nosiť meč. Neskôr prišla skvelá zbierka Poslední bere vše (2000), no a po románe Na ostřích čepelí (2001) je Míra skutočnou hviezdou prvej veľkosti. Všetci sme preto netrpezlivo čakali, čo nové z jeho pera príde na trh – až sme sa na Eurocone 2002 dočkali. Vyšla zbierka koniášovských poviedok Ostří oceli a román Seržant. Pripravuje sa aj ďalší román Bez slitování, až sa jednému točí hlava z tempa, akým Míra Žamboch píše. A keby len píše – to dokáže aj sekretárka – Míra dokonca píše skvelo…
Je ale nutné podotknúť, že Miroslav Žamboch píše takmer všetko podľa šablóny, ktorú si musel vytvoriť hrozne dávno, možno úplne na začiatku literárnej tvorby. Všetky jeho diela (najmä tie dlhšie) totiž nesú známky tejto schémy – ktorá vychádza z drsnej školy detektívok. Míra síce píše fantasy, ale v podstate všetky zápletky skĺzavaju do detektívky a hlavnými hrdinami bývajú drsní chlapíci so sklonom k zlým návykom. Marlowom sa stáva princ Maximilián (hrdina poviedky Dlouhý sprint – in Poslední bere vše), takým je aj Koniáš (hrdina Na ostřích čepelí) a presne tieto vlastnosti charakterizujú seržanta Lancelota, vojaka v zemi, kde logika neplatí a prírodné zákony sú na to, aby sa ich človek bál. Lancelot je navonok drsný, bývalý gladiátor a súčasný vojak na hranici s Chaosom, no vo svojom vnútri je to gentleman, ktorý po stretnutí s tou správnou ženou zareaguje tým správnym spôsobom. Ako povedal M. Ž. na Eurocone, Lancelot a jeho príbeh sú prepisom autorovho sna – a je to cítiť z každej vety. Takýmto mužom sa túžia stať všetci chlapci…
Príbeh knihy je ako taký v podstate banálny (záchrana sveta), zaujímavým a originálnym ho robia kulisy zaplnené postavami. Svet, v ktorom sa román odohráva, je totiž zvláštnou kombináciou vedy a mágie – je to krajina, kde nemáte problém stretnúť v boji vojaka s útočnou puškou proti mágovi vrhajúcemu firebally, kde je tank poháňaný parou a chránený magickými štítmi a kde prieskumníci pracujú sčasti s ďalekohľadom a sčasti s mágiou podporenou intuíciou. Vo svete seržanta Lancelota totiž mágie funguje a zložitosť strojov limituje tzv. Chandrekosova mez, hranica, za ktorou sa stávajú stroje nestabilnými a teda potenciálnymi bombami. Lancelot tak môže používať gatlingov guľomet (v podstate mechanický), ale pri jazde džípmi so spaľovacími motormi je vabankom každá sekunda. A aj keď to znie ako popis torty psíčka a mačičky, po začítaní nemáte s logikou tohto prapodivného sveta najmenšie problémy – a oceníte, že je táto logika použitá aj v pointe príbehu…
Mimo kulís dostanete v románe skvelé postavy. Sám seržant Lacelot je Marlowe ako vyšitý a jeho tanec na hranici medzi dobrom a zlom nenechá chladným žiadneho milovníka drsných charakterov. Jeho partneri a protivníci sú rovnako zaujímaví – a vašu pozornosť si zaslúži najmä Lancelotova osudová žena, zdanlivo zákulisná postava, v skutočnosti dominanta príbehu. Dáma menom Dominika je totiž tou ideálnou ženou, ktorú hľadá každý (normálne fungujúci) chlap – a po jej parte v príbehu určite uveríte, že je Seržant srdcovkou Miroslava Žambocha. Istý nádych dokonalosti mali aj postavy v Na ostří čepelí, ale až v Seržantovi prenikli autorove archetypy plne na povrch. A, ehm, ehm, páčili sa mi.
Je mi ale veľmi ľúto, že takéto skvelé kulisy a postavy nedostali zodpovedajúci príbeh. Iste, dejová línia detektívky stále smerovala k rozuzleniu (kto je vrah) a všetko, čo malo byť povedané, napísané bolo, ale… Kombinácia odhaľovania vraha v niekoľkých etapách (klasicky, vrahom je vždy niekto iný) v \„spolupráci\“ s chaotickými zákonmi Lancelotovho sveta spôsobili, že som sa v príbehu ku koncu strácal. Že som odrazu nevedel, kto je kto – kto je živý a kto zasa mŕtvy, komu to vadí a komu nie. To, že sa v deji hojne vyskytovala nekromancia a byť mŕtvy neznamená byť vyradený z hry moju dezorientáciu len prehlbovalo. V úplnom závere, keď si to rozdal každý s každým (prevažne zbraňami) som už naozaj nevedel, či ešte v príbehu hrá aj Lancelot, alebo to práve jeho zabili o desať strán skôr. Na druhé prečítanie mi to bude iste jasnejšie (keď budem chápať súvislosti, ktoré boli povedané na konci), ale na prvý pokus som uviazol v močiaroch. A bolo to síce trasovisko rýchle, akčné a atmosferické – no zaliate hmlou chaosu.
Škoda, nebyť zmäteného finále, bola by to vynikajúca kniha. Takto je to len veľmi, veľmi dobré a musíte si to prečítať – ale len preto, aby ste stretli Lancelota, Filla, Dominiku a večne ožratého čarodejníka Bingo Ringa…
Hodnotenie – 7/10 (to finále je len na dvadsiatich stranách a kniha má 260)
Seržant, Žamboch Miroslav, akčná science-fantasy (Klub Julese Vernea, obálka Milan Fibiger, brož., 265 strán, 179 Kč, ISBN 80–85892–63–4)