Ak niektoré kritiky vytýkali Spoločenstvu prsteňa príliš veľa príliš dlhých pohľahov do Frodových očí, tak na tomto filme by si zgustli. Pri záverečných titulkoch som mal pocit, že sa celý film skladal výlučne z pohľadov do očí Natasche McElhone a Georgea Clooneyho. Nič proti tomu, každá časť publika si príde na svoje, Natasha (Rheya) je neopozeraným spôsobom príťažlivá a Clooney (Chris Calvin) je spoľahlivým ťahákom. Ale po poriadku, najprv základné fakty pre tých, ktorí nečítali knihu (odporúčam to okamžite napraviť, je to klasika!) a nevideli film (prípadné doporučenie/varovanie si vydedukujte z nasledovného textu).
Budúcnosť, keď ľudstvo lieta do vesmíru a pokúša sa kolonizovať alebo aspoň využiť planéty. Jedna z nich, Solaris, sa (snáď) prejavuje ako inteligentný organizmus. Psychiater Chris Calvin je poslaný na základňu obiehajúcu okolo Solaris vyšetriť čudné udalosti, ktorých výsledkom je niekoľko mŕtvych členov posádky a narušené duševné zdravie ostatných. Na palube nájde len dvoch živých obyvateľov, ktorí sa správajú podozrivo a odmietajú mu čokoľvek vysvetľovať s tým, že ráno pochopí sám. A naozaj, Calvin ráno nájde vedľa seba v posteli manželku Rheyu ako pokračovanie svojho sna. Možno by to bolo aj celkom príjemné, ak by Rheya pred nejakým časom nespáchala samovraždu. Takto sa musí vyrovnávať so šokom, že má znovu pred sebou milovanú ženu, za smrť ktorej sa cíti byť zodpovedný. Postupne pochopí, že všetci na stanici sú navštevovaní svojimi zhmotnenými snami, a že vôbec nie je ľahké zbaviť sa ich. Možno sa Solaris takto pokúša komunikovať, možno len skúma svojich návštevníkov…
Nemôžem sa vyhnúť porovnávaniu filmu s knižnou predlohou Stanislawa Lema. Soderbergh sa celkom sústredil na Calvina a Rheyu. Z filmárskeho pohľadu snáď dosiahol hlbší pohľad na lovestory, mohol sa hlbšie vŕtať v prežívaniach ústrednej dvojice hrdinov. Avšak takmer úplne boli potlačené náznaky, akých návštevníkov majú ostatní obyvatelia základne (čo bol jeden z najzaujímavejších motívov knihy). Z čiste scifistického pohľadu príbeh stratil. Motív cudzej inteligencie, ktorú nemožno pochopiť, bol takmer zabudnutý. Celkom vypustené boli pokusy komunikovať s inteligentným oceánom, vlastne teraz si uvedomujem, že v tomto filme nebola ani zmienka o oceáne, hovorilo sa len o planéte, aj to iba všeobecne, úplne bez detailov.
Všetci protagonisti sú veľmi presvedčiví a prirodzení, ich postavy sú takpovediac normálne, režisér sa vyhol akémukoľvek náznaku \„hrdinstva\“ u ktorejkoľvek z nich. Soderbergh sa tiež úzkostlivo vyhýba akejkoľvek akcii. Dokonca aj dialógy sú zredukované na minimum. V celom filme snáď nepadne jediné zbytočné slovo. Zostáva na divákovi, aby si z útržkov rozhovorov a tvárí postáv poskladal príbeh a duševné pochody hrdinov – a ako pochvalu režisérovi musím povedať, že táto výzva nebola nepríjemná. Šetrilo sa aj trikmi. Okrem scény príletu na základňu a niekoľkých pohľadov na planétu, ktorá je vlastne len čímsi neurčito a premenlivo svetielkujúcim, tam snáď žiadne triky nie sú.
Divák ovplyvnený súčasnou pandémiou extrémne rýchleho strihu, atraktívnych pohľadov kamery a drvivej akcie sa v dlhočizných pohľadoch na jediného herca cíti ako na ihlách a túžobne čaká nejaké zrýchlenie. Paradoxne, aj keď osobne sa mi tiež zdali tieto zábery dlhé, film ako taký mi ubehol ani neviem ako. Režisérovi sa aj pri tomto minimalizme podarilo udržať napätie. Flashbacky a voľnejšie narábanie s časovou súslednosťou sú zaujímavé a záver filmu, aj keď ho ani zďaleka nemožno nazvať pointou ani prekvapením, je predsa len uspokojivým vyvrcholením príbehu a neodchádzal som sklamaný.
Ak netrváte na akcii a trikoch, skúste si to pozrieť. Minimálne ako test, či zvládnete psychologické sci-fi s umeleckými ambíciami. Takých sa netočí veľa. Málo ich je vydarených. A ešte menej z nich sa dostane do našich kín.