 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Stretnúť Dušana Fabiana v inom ako čiernom odeve by bolo možné (teoreticky) jedine v saune. Mladý autor fantastickej literatúry voňajúcej po horore a publicista zasvietil začiatkom tohto tisícročia a jeho temný plameň sa pomaly šíri ďalej.
Dušan, tvoju spisovateľskú kariéru odštartovalo víťazstvo v literárnej súťaži Béla, ktorú organizoval vtedajší internetový magazín Hlboký hrob. Povedz, čo ťa v takom mladom veku priťahovalo k hororovej tematike?
To isté, čo teraz, v pokročilom :) Proste mám rád temné a tajomné veci. Vo fiktívnom prostredí, ktoré vyvoláva zimomriavky, sa cítim ako ryba vo vode. Nie je v tom nič racionálne. Asi mám trochu zvrátený vkus. Ale ten má veľa ľudí. Veď strašidelné historky sa rozprávajú odnepamäti. Počúvali by ich ľudia, keby ich to nebavilo? „Strach je najstaršou a najsilnejšou emóciou ľudstva,“ povedal H. P. Lovecraft a ja sa k tomu neodvažujem vymýšľať žiadny „múdry“ dovetok.
Postupom času si sa presadil v cene Gustáva Reussa a neskôr i v časopise Fantázia – s poviedkami i hudobnými recenziami. Za poviedku V predvečer prvého mája si získal cenu čitateľov – Istron a niektoré z tvojich diel vyšli aj v poľskom preklade. Čo pre teba tieto úspechy znamenajú?
Každý úspech – menší i väčší – samozrejme poteší. Zvlášť ocenenia od čitateľov. Lebo – povedzme si pravdu – názory odborníkov sú síce cenné, ale kto píše výhradne pre ich zábavu? Úspech ako taký ani „tvorba pre masy“ však nikdy nepatrili medzi moje méty. Nepíšem kvôli potlesku. Nepíšem kvôli honorárom. Moje ego nijako nerastie s vedomím, že má pozná xy ľudí alebo tým, že mám na poličke takú alebo onakú sošku. Ak mám voľne parafrázovať Larsa Ulricha z Metallicy – som vlastne len obyčajný fanúšik fantastiky, ktorý má to neuveriteľné šťastie, že môže sám tvoriť a predávať vlastné príbehy. Jediným hnacím motorom bol pre mňa vždy môj vnútorný pretlak. V zdedenej výbave mám podľa všetkého nejaký prekliaty tvorivý gén. Pravdepodobne teda neprestanem ťukať do klávesnice, dokým sa z neho neprestane prepisovať mRNA.
mRNA, mrna – to poznám, to je taká mrňavá RNA, že jej ostalo len jedno vlákno :) Máš vyštudovanú veterinu. Transformuješ svoje znalosti zvieracej anatómie aj do svojich príbehov? Niektorí čitatelia sa živo pamätajú povestnú repliku *ja, meč a čakan*.
Samozrejme, že transformujem. A pre román, ktorý akurát píšem, to platí dvojnásobne. Napokon – tá kniha priamo nadväzuje na poviedku, z ktorej si tú repliku „vysekla“. Odborné znalosti sa ale niekedy – keď sme už pri tom čakane – dajú vnímať aj ako dvojsečná zbraň. Živé skúsenosti s čvachtajúcimi kadávermi (mŕtvola, zdochlina, pozn. Saš) na pitevni môžu na jednej strane spisovateľovi pomôcť so šťavnatosťou popisov. Na strane druhej ho ale môžu obmedzovať. Niekedy mám pocit, že autori, ktorí sa nechávajú inšpirovať výhradne svojou fantáziou, dokážu napísať vtipnejšie a vzrušujúcejšie scény, než my, akademicky vzdelaní. Proste nám to asi nedá a je nám trápne dávať na papier nereálne blbosti. Možno aj preto sa vo väčšine prípadov snažím svoju odbornú profesiu a písanie príliš nemiešať. Som zamestnaním vedec, takže netvorím len doma, ale i v práci. A keby som po návrate zo šichty nemal možnosť prepnúť mozog z jednej oblasti do úplne odlišnej, asi by to pre mňa stratilo svoj význam a čaro.
V roku 2006 si zaujal publikum svojou prvotinou Invocatio Elementalium, ktorá vyšla v českom preklade vo vydavateľstve Wales, ale aj na pokračovanie v časopise Fantázia. Prečo takto dvojako?
Mojim primárnym cieľom samozrejme bolo vydať román po slovensky. V takej podobe, ako som ho napísal. Po naťahovačkách s domácimi vydavateľmi, z ktorých žiadny nenašiel odvahu alebo peniaze vydať knihu s nálepkou „fantastika“ (podrobnejšie – aj s vtipnými príbehmi okolo – na mojej stránke), som prijal ponuku od Ivana Aľakšu, rozstrihal text na štyri časti a predal ho Fantázii. Slovenské Invocatio tak vyšlo – na prvotinu – vo viac ako slušnom náklade (i keď si ho samozrejme neprečítal každý, kto si Fantu kúpil) a malo dokonca rovno štyri obálky namiesto jednej (z toho dve úplne skvelé). Kniha je však kniha. Myšlienky na (aspoň) paperbackové vydanie som sa nevzdal ani potom a na radu Ďura Červenáka som „ešte za horúca“ skúsil šťastie za hranicami – na českom trhu, kde má fantastika i jej domáci autori už dávno vydobyté svoje pevné miesto. Ako sa napokon ukázalo, Ďuro medzi nimi svojimi ostrými lakťami urobil dosť pľacu i pre niekoľkých slovenských. Nutnosť prekladu mi nevadila – som skôr spriadač príbehov než jazykotepec a moje texty prekladom zvyčajne nijako zvlášť nestrácajú na hodnote. Bál som sa jedine „utopenia“ v záplave silnej konkurencie. No kniha sa napokon chytila až prekvapivo dobre.
O rok neskôr tento román vyšiel v Poľsku. Aký tam mal ohlas?
Keby som povedal, že podobne skvelý ako v Čechách, asi by som klamal. O osude poľskej verzie, s ktorou si istý neseriózny vydavateľ po podpise sľubne vyzerajúcej zmluvy robil, čo chcel (príklad za všetko: svojvoľné rozdelenie na dve časti a zmena názvu na Rytual), viem vlastne len pomerne málo. Nikto netuší, či to bolo o peniazoch alebo o ľuďoch, ale niečo sa každopádne pokašľalo. Škoda, lebo internetové recenzie na knihu neboli zlé a nemálo pozitívnych reakcií na moju tvorbu sa v Poľsku objavilo aj predtým (napríklad na poviedku Tri čierne utorky). Dobrý pocit ostáva len zo skvelej dvojobálky a z toho, že Invocatio si môže prečítať zhruba 50 miliónov obyvateľov zemegule, ktorí rozumejú po poľsky. Akurát musia vedieť, ako sa sťahuje cez torrenty.
Nuž, o praktikách v poľských vydavateľstvách viacerí vieme svoje. V tvojom ďalšom románe, Pestis Draconum, ktorý vyšiel tiež po česky, vo vydavateľstve Brokilon, využívaš pre vybudovanie atmosféry reálie slovenských miest, ktoré sám dobre poznáš. Ako vnímaš takéto prezentovanie „vlastnej kuchyne“ v zahraničí? Ako to českí čitatelia prijali?
Možno by bolo najlepšie spýtať sa priamo ich. Ak by som mal – na základe vlastných dojmov – vybrať nejakú reprezentatívnu reakciu z internetových fór, asi by som vybral túto: „Košice jsou mi pořád bližší, než ňáký Ňjú Jork.“ Myslím, že Česi vo všeobecnosti stále dokážu brať našich umelcov ako „napoly vlastných“. Príklad za všetko: Česko – Slovenská Superstar, kde mnohí očividne nehlasovali podľa národnostnej príslušnosti interpreta, ale podľa sympatií a výkonov. (Btw: Miro Šmajda rulez!) Ani slovenské prostredie im nie je cudzie. Snáď pre nich len rokmi pomaly naberá miernu príchuť exotiky. Čo však určite nie je na škodu. Skôr naopak. Ak to mám zhrnúť – takého Fabiana by teoreticky mohli vnímať ako Lukianenka z bližšieho susedstva. Keby písal asi tak o dve triedy lepšie :)
S tvojou literárnou tvorbou očividne súvisí aj tvoj obľúbený hudobný žáner. Spomínaš si na svoje prvé recenzie? Ako si sa cítil ako hudobný kritik?
Prvá recenzia na metalový album? Fíha, na tú si snáď ani nespomeniem. Určite to ale bola nejaká oslavná óda. Na nejakú radovku od Blind Guardian. Alebo od Manowar. Mojich tínedžerských miláčikov. Ech, veru, v začiatkoch som mal v publicistických textoch viac „nadšenectva“, než odborného pohľadu. Až časom som pochopil, že písať recenzie je rovnaká drina ako písať beletriu. Možno ešte väčšia. Človek musí mať dostatočný rozhľad, veľa napočúvaného, načítaného a logicky zatriedeného. A tiež schopnosť vedieť to všetko spracovať tak, aby čitateľovi v správnom pomere podal objektívnu informáciu i subjektívny názor. Sleduješ Kovové disky v novej Fantázii? S tými začínam byť v poslednej dobe vcelku spokojný. Miestami až na 60 %.
Sebakritika ťa ctí a tvoje slová o recenziách by sa mali zarámovať, pretože platia pre recenzie na všetky druhy umeleckých diel, vrátane literárnych a filmových. Ale hudbe si sa venoval aj ako muzikant. Prečo si sa tohto koníčka vzdal? Je to natrvalo?
Nikdy nehovor nikdy, ako hovorí James Bond. Ale momentálne nevidím návrat k aktívnemu hraniu reálne. Hlavne preto, že nerád robím veci polovičato. Na muziku proste nemám dostatok času ani energie. Ak by som ho chcel niekde splašiť, musel by som ubrať z písania. Ale kým mám svojich čitateľov, asi by bola škoda robiť niečo také. Gitara však samozrejme neleží zaprášená v kúte. Sem-tam ju vytiahnem a preletím si nejaké stupnice. Pri telke, napríklad. Veď ktovie, či ich niekedy v budúcnosti predsa len nebudem znova potrebovať?
Pomáha ti hudba pri písaní? Ktorá kapela a album ťa v poslednom čase najviac oslovili a prečo?
Viem sa prepnúť a vnímať hudbu dvojakým spôsobom: Buď sa do nej úplne ponoriť, alebo ju, naopak, držať len kdesi na pozadí vnímania. Pri písaní mi pomáha hlavne to druhé – muzika filtruje väčšinu ruchov, ktoré prichádzajú zvonku, a zároveň vplýva na moje podvedomie a ovplyvňuje moju náladu. Keď píšem niečo v mysterióznom duchu, pustím si nejakú „symfoniku“. Najlepšie s kopou chorálov a ženských spevov, trebárs taký Sirrah. Keď sa naopak brodím v krvi, hodím do stroja nejakú poriadnu chlievareň ako trebárs Avulsed, nech to má grády. A ohľadom môjho „most wanted“ – momentálne som totálne zbláznený do kanadských Kataklysm. Nie je to práve mainstreamová zábava, ale ja si u nich vždy nájdem to, čo potrebujem. Vedia byť brutálni i melodickí, priamočiari i technicky nároční. A okrem iného majú v znaku pečať Necronomiconu – čo sa úplne skvele vyníma na tričkách :)
Čo podľa teba robí spisovateľa dobrým spisovateľom?
Och. Z hľadania odpovedí na podobné otázky ma zvykne okamžite rozbolieť hlava. Som rád, že si si ju nechala až na koniec. Skúsim ti odpovedať aspoň z pohľadu čitateľa. Tam v tom mám omnoho jasnejšie. Dobrý spisovateľ je pre mňa ten, ktorého knihu dočítam do konca a hneď nato si poviem „chcem ďalšiu“. To je všetko. A často to vlastne ani nie je tak málo…
Ďakujem za rozhovor.
Alexandra Pavelková
<a name=„fb_share“ type=„icon_link“ share_url=„www.fandom.sk/clanok/strach-je-najstarsou-a-najsilnejsou-emociou-ludstva“ href=„http://www.facebook.com/sharer.php“>Zdieľať na Facebooku Fantázia na Facebooku