"Ahoj, Linka dôvery! Som atraktívna, bujne vyvinutá a bankovkami šuštiaca Divácka Masa a chcem ti porozprávať príbeh svojej lásky. Režiséra Stephena Hopkinsa som prvýkrát stretla na Elm Street, kde ma s ním zoznámil kamoš Freddy z piateho pokračovanie série Nočná mora. Stephenov štýl sa mi vtedy celkom zapáčil, a tak som si s ním dala rande v Los Angeles. Bolo pekne krvavé, ale nie vďaka defloračným aktivitám (vy huncúti!), lež kvôli prítomnosti Predátora 2. Potom sa ma môj vyvolený pokúsil položiť na lopatky príbehom Zdesenie, čo však bol tuctový akčný thriller o dobrom americkom policajtovi a zlom írskom teroristovi, takže to v našom vzťahu trochu zaškrípalo. Aby to napravil, pozval ma na dovolenku do Afriky. Tu pre mňa spolu s Valom Kilmerom a úžasným Michaelom Douglasom brilantne zinscenovali napínavé dobrodružstvo Lovci levov. Týmto chutným darčekom si u mňa Stephen vyžehlil všetky predchádzajúce nedostatky, nuž som našej láske dávala veľké nádeje. A keď mi napokon dal vedieť, že nabudúce spolu poletíme do vesmíru a spoločnosť nám bude robiť môj milovaný Gary Oldman, začala som uvažovať o manželstve…
Lenže potom (smrk!) som sa dozvedela, že s nami okrem Garyho poletia aj nejaké otravné decká so svojimi fotrovcami, takže to nebude krvavá kozmická párty, ale nudný rodinný piknik. Na tvári sa mi okamžite urobilo zopár veľkých, hnisavých, smradľavých akné. Ďalšie alergické reakcie na seba nenechali dlho čakať…"
Nemôžem si pomôcť, ale tento film sa určitým spôsobom neuveriteľne podobá na Verhoevenovu Vesmírnu pechotu: v oboch prípadoch ide o prostoduchý, absolútne nepravdepodobný a nelogický dejový zlepenec, do ktorého niekto vrazil šialené peniaze a sfilmoval ho na momentálne najvyššej možnej technickej úrovni. Zásadný rozdiel však vidím v tom, že zatiaľčo Verhoeven nám s bezočivosťou sebe vlastnou ponúkol drastický bojový film, v ktorom je dementná gýčovitosť jednoznačne zámerná a slúži na nezvyčajnú (a uznáte, že veľmi zábavnú) hru s divákom, Hopkins natočil túto space operu ako rodinný film (boááá!) a stupidita uňho nie je prostriedkom, lež nechceným cieľom. Scenár „stratencov“ je doslova nadžganý všetkými možnými klišé, a každá tretia veta sa snaží tváriť ako morálne posolstvo či dokonca hlboká myšlienka (keď tatko Robinson ústami Williama Hurta povedal niečo v tom zmysle, že „načo objavovať vesmír, keď nedokážeme objaviť vlastnú rodinu“, tak som definitívne vrhol svoj olovrant na chrbát človeka, čo sedel v kine predo mnou). Najhoršie na tom je, že na rozdiel od Vesmírnej pechoty (ktorú pri troche dobrej vôle možno chápať ako zvláštnu formu sebaparódie) sa „stratenci“ tvária absolútne vážne, niet v nich ani štipky nadhľadu či irónie, humorného odľahčenia. Jediným náznakom niečoho takého sú Oldmanove hlášky: „Preboha, to tu každá blbosť bude zámienkou na rodinnú idylku?“, či po havárii hviezdoletu na pustej planéte: „Tak, Dorotka, a sme naspäť doma v Kansase.“ – ale to sú len posledné bliknutia zdochýňajúcej svätojánskej mušky v nekonečnej tme.
Mimochodom, keď už sme začali s hercami, božský Gary je tu jediný, kto na plátne dokáže ako-tak konkurovať bombastickým trikom a hoci už začal vykrádať sám seba (vo veľkej miere imituje Stansfielda z Leona), aj tak som pri pohľade na tie jeho psychopatické grimasy zakaždým trochu pookrial pri srdci. Čo sa týka Williama Hurta, zdá sa mi až neuveriteľné, že sa jeden a ten istý herec v tom istom roku objavil v dvoch tak nesmierne kvalitatívne rozdielnych filmoch – zatiaľčo v temnej, inteligentnej sci-fi Smrtihlav podal veľmi solídny výkon, v „stratencoch“ musel celé svoje herectvo sústrediť na potláčanie ironických či bolestných úškľabkov pri prednášaní tých strašných jalovostí. Matt LeBlanc, známy ako neodolateľne obmedzený Joey z Priateľov, zas nedokázal zo seba zvliecť kožu spomenutej seriálovej postavy (vidno to hlavne na scéne, keď balí Robinsonovu dcéru kreslením prasiatka Porkyho na orosené okno kozmickej lode) a jeho hrdina nie je žiadny odvážny kapitán, ale skrátka len Joey vo vesmíre. Čo sa týka ostatných predstaviteľov, tak tí nestoja za reč.
Čo však stojí za reč, to je vizuálna stránka filmu. Kamera je dobrá, strih svižný (niekedy až príliš a nedovolí nám poriadne sa pokochať nádhernými panoramatickými zábermi obrovských kozmických lodí, miest, či planét). Triky sú väčšinou špičkové a len ťažko vo filme nájdete záber, s ktorým sa nepohrali počítače. Nepáčil sa mi akurát malý mimozemšťan Blawp, nechutne kompjúterová kombinácia opice a gremlina, ktorý už aj tak dosť detinský príbeh degeneruje na úplný Večerníček (ale neurážajme Večerníčky). Okrem tohto nepodarku je ale všetko perfektné – všetky kozmické lode, poletujúce asteroidy, emzáci, mutanti, vybuchujúce planéty. Je radosť to sledovať, a keď si predstavím, že nové Hviezdne vojny sa natáčajú s rozpočtom viac než dvojnásobne vyšším než 7O-miliónoví „stratenci“, už teraz sa celý klepem ako alkáč v absťáku.
Napokon ešte jedno upozornenie: keď film skončí, nezačnite hneď nadávať a neponáhľajte sa so sklamane ovisnutým nosom von z kina. Prepásli by ste totiž najlepšiu časť filmu, ktorou sú vizuálne ohromujúce záverečné titulky, podmazané úžasnou vypaľovačkou skupiny Apollo 44O na tému: „Ako si to hudobná téma z pôvodného televízneho seriálu rozdala v trojke s thrash metalom a šialenou elektronikou“. Je to vážne nárez – ak, pravda, nie ste vyznavači Sen-z-hnusu a Kapusty Family.
„…a to je, drahá Linka dôvery, koniec mojej love story. Výlet do vesmíru sa nepodaril. Prítomnosť tej priblblej americkej famílie na palube totiž nečakane urobila zo Stephena (až doposiaľ celkom slušného odblaňovača) totálneho impotenta. Počuješ, pán Hopkins? Končím s tebou, dávam ti košom, gejmouvr, kopačky, finito! A aby si vedel, všetky tie orgazmy som aj tak iba predstierala!“
Stratení vo vesmíre (orig.: Lost in Space
Výroba: USA, Veľká Británia, 1998, 130 min
Réžia: Stephen Hopkins
Scenár: Akiva Goldsman
Kamera: Peter Levy
Hudba: Bruce Broughton
Hrajú: William Hurt, Mimi Rogers, Heather Graham, Lacey Chabert, Gary Oldman,
Matt LeBlanc a i.