„Tato kniha neobsahuje Jakuba Vandrovce v žádné podobě“ jedných vystríha, druhých zasa láka vetička na obálke. Skutočne, populárny exorcista vzdialil sa spod pera Pilipiukovho na chvíľku do nebytia. Pozornejší čitatelia však nemôžu nezachytiť nitky, ktorými je poprepájaný svet jeho ilúzií. Podobne ako v jednom z príbehov o Vandrovcovi, i tu narazíme na archeológa Tomasza Olszakowského, ktorý je hlavným protagonistom Pilipiukom predlžovaného cyklu príbehov o pánu Tragáčikovi. Autor s ľahkosťou prepája kontexty svojich cyklov – a taktiež i kontexty mimo nich. Tri dievčiny – vďaka alchýmii večne mladá Stanislava, upírka Monika a informatička-tajná agentka Katarína sa stretávajú, aby šabľou, kalašnikovom a laptopom čelili svetu. Mýty dneška i včerajška, stelesnené trojicou protagonistiek, kĺžu vedľa seba. Hrdinky majú jedno spoločné: túžbu po peknom, čistom, a výnimočnom; túžbu a schopnosť uskutočniť ho a skryť. Vo svete, ktorý o sebe tvrdí, že uprednostňuje inteligenciu a oceňuje rozdielnosť, treba jedno i druhé šikovne skrývať.
Príbeh je zatiaľ spleťou schádzajúcich sa chodníčkov, ktoré by v nasledujúcich častiach mali vyústiť do epickej cesty – k užšiemu prepojeniu a zauzleniu dejových línií zatiaľ nedošlo, postavy sa zatiaľ stihli zísť a spoznať. Miestami máte pocit, že text nevydrží – a už-už sa rozletí na hrsť sviežich, v okamihu napísaných poviedok s krátkodychou pointou.
Áno, aj z tejto knižky sa mi Pilipiuk zatiaľ prihovára väčšmi ako poviedkár. Sila jeho talentu aj tu spočíva predovšetkým v bezprostredne vnímaných a snímaných situáciách a javoch. Obrazy poľskej školy, snímané optikou kultivovanej niekoľko stáročí starej ženy, atmosféra Krakova, kam autor príbeh umiestnil, upírka ako „bezdomovec“ v parku… Text si vás získa pôsobivosťou a prieraznosťou obrazu, úsečným dialógmi i výraznou, hoci nekomplikovanou charakterokresbou.
Preráža z neho autorova nechuť voči súčasnému školskému systému ako i k väčšinovému spôsobu života. Skeptický konzervativizmus svojou úprimnosťou i faktografickým zázemím vyráža dych. Vo Vandrovcových príbehoch ma zamrazilo, keď som čítal o tom ako sa Jakub, v snahe čo najrýchlejšie sa dostať z Wojslavíc do Varšavy, prenesie v čase do obdobia cárskeho Ruska, aby použil vtedajší dopravný systém. V Sestřenkách som mal podobný pocit, keď som sa očami upírky a nesmrteľnej pozrel kľúčovou dierkou na to, čo mi už, žiaľ, pripadá normálne Pilipiuk dosť často v modernej fantastike používaný motív kontaktu bytosti s iným časovým obdobím prevracia naruby. Tí, čo by mali pôsobiť zaostalo a nemohúcne, bez problémov všetko zvládajú Prevládajúcim pocitom u nich nie je údiv či zmätok – ale pohŕdanie a znudená sebaistota. Pokrok sa otočil naopak a zúfalo kmitá nožičkami…veda krivká v troskách, žiaci sa nechcú učiť, učitelia nevedia…a tak sa prosím vás nečudujte, že laptop sa musí spojiť s mágiou a alchýmiou. Lebo jednostranná cesta viedla do závozu. Treba sa vrátiť späť a poobzerať sa, či niekde neostalo niečo, čo pomohlo by nájsť správny kľúč..
Pilipiuk aj túto knižku naplnil atmosférou nespokojnosti a hľadačstva. To dáva jeho hrdinom i príbehom nádej – ako i ospravedlnenie citeľnej nadrýchlosti. To, čo by mohlo byť povrchné sa ustavične hmýri a preskupuje, odkazujúc nás kamsi ďalej a dopredu, k niečomu, čo sa možno ani nezjaví – pretože Pilipiuk je natoľko šikovný rozprávač, že vás tu a teraz dokáže opiť rožkom.
Čo bude, keď sa rožky minú? Neminú sa. Za každým rožkom predsa leží na zemi inšpirácia. Stačí sa len zohnúť…