Svet by bol nádherný, nebyť tých odporných pavúkov. Nebyť mojich premenlivých nálad. Nebyť tvojich hlúpych poznámok na moju adresu. Až sa najbližšie stretneme, viem presne, čo ti poviem. Nemusíš sa báť, až tak to zas nebolí…
Eva stála na schodoch a pozorovala okolie. V preklade to znamenalo pozorovať takmer prázdnu ulicu, zoschnuté ihličnany, neustále sa otvárajúce dvere obchodu naproti.
„To zas potrvá,“ zamrmlala by si, ale v snahe nenarušovať pokoj okoloidúcich rozhovormi so sebou samou si to iba namrzene pomyslela. Čakala už dvadsať minút a on ešte stále neprichádzal. „Ešte tri a odchádzam,“ bola ďalšia z malých, hlúpo sa uškŕňajúcich myšlienok, ktoré jej v nepravidelných intervaloch prelietali hlavou.
Prešli tri minúty. Nebo sa chápavo zaškerilo a na chodník vyronilo pár neúprimných sĺz. Jednu, dve… a takmer vzápätí sa spustil chladný dážď. Eva nečakala, až jej zmokne celý účes a radšej sa presunula k zvončekom. Zazvonila. Odpoveďou jej bolo automatické otvorenie vchodových dverí za odporného hlučného vrčania. Načo by preboha liezol dole, hoci sme sa tak dohodli, všakže?
Opierajúc sa o stenu výťahu sa obzerala v zrkadle. Sprcha jej nespôsobila výraznejšie ujmy, jednoznačne však mala pocit, že teraz už vyzerá naozaj úboho. „Čo si pomyslí?“, premýšľala a už snáď po stýkrát si narovnávala sponku s bielou mačacou hlavou. Ani teraz sa jej nezdala byť nasadená úplne správne. Dokonca ani vo chvíli, keď sa otvárali dvere do Mirovho bytu si nebola celkom istá svojím výzorom. Dnes totiž bola oblečená skutočne výnimočne. Pestré a chaotické farby a vzory tentoraz vystriedalo tmavomodré tričko a čierne nohavice, všetko jednoduché, bez kadejakých ozdôb a zbytočností.
„Ajojky!“ pozdravila veselo, s predstieraným nadšením v hlase.
„Ahoj láska, ako?“ opýtal sa jej vyvolený a pozval ju dnu.
X X X
Sedeli spolu za kuchynským stolom. Bolo to trochu nezvyčajné, väčšinou takmer okamžite skončili uňho v posteli, v obývačke na gauči alebo kdekoľvek inde, kde bolo dostatočné pohodlie. Teraz však na Mirove prekvapenie Eva zamierila priamo do kuchyne. Odsunula stoličku a s potešením sledovala, ako na ňu jej priateľ skúmavo zazerá.
Pri šálke čaju sa vždy tvorí tá správna atmosféra na rozhovor. Možno dosť nepríjemný rozhovor, pomyslel si Miro. S priateľkou boli spolu už niečo vyše roka a za ten čas mal možnosť dôkladne spoznať všetky formy jej správania. Aspoň v to dúfal.
„Stalo sa niečo?“ opýtal sa podozrievavo.
„Nie, prečo?“
Túto navonok nevinnú odpoveď už dobre poznal. „Nie“, „Zdá sa ti?“, „Prečo myslíš?“ a „Nechaj tak,“ boli načastejšie odpovede, a podľa nich vždy spoľahlivo vedel, že niečo je zle.
„Si nejaká zvláštna, naozaj sa nič nestalo?“ A teraz to príde. Keď sa snaživo tváril, že prejavuje o jej stále častejšie a bezvýznamnejšie problémy záujem, vyklopila to zo seba raz – dva. „Viem o nej,“ povedala so zachvením v hlase.
Ach tak, pomyslel si. Dalo sa čakať, že to bude niečo také…
„Ja… ja nechápem.. Prečo láska?“ Uprela naňho vyčítavé modré oči a hlas sa jej opäť roztriasol. Bolo treba zachrániť situáciu skôr, než sa spustí tornádo.
„Eh.. Ako si to zistila?“ Bola to správna otázka? Mirovi sa nasledujúce udalosti v hlave premietli ako zrýchlený film. Ak jej nevyhovie, začne hysáčiť, provokovať, nakoniec sa rozplače a až keď ju upokojí vo svojom pevnom objatí, je dosť možné, že si to na záver večera ešte rozdajú. Treba zvoliť dobrú taktiku.
„Všimla som si… Už dávnejšie…,“ povystrela k nemu ruku a prešla mu jemne po krku, akoby sa bála, že ju uhryzne. „Takéto som ti ja nikdy nespravila,“ dotkla sa prstom sčervenalého miesta nad tepnou. Mirovi automaticky ruka vystrelila hore, aj keď už neskoro. Znova ju teda odtiahol. „Zoznámiš nás?“
Miro zalapal po dychu. Zoznámiť?… Naprázdno preglgol a vstal. Zamieril do svojej izby. Eva dopila zvyšky čaju a nasledovala ho. V ústach jej ostala nepríjemne horká chuť.
X X X
Keď spod postele vytiahol krabicu od topánok, zatajila dych.
„Kde si ju našiel?“
„Prišla ku mne úplne sama. Raz proste len sedela na parapetnej doske a nie a nie odletieť. A tak som ju vzal do rúk, chvíľu sme sa hrali a… vidíš čo mi spravila, mrcha jedna, vkuse to robí,“ uškrnul sa.
Eva sa priblížila bližšie a nahla sa nad krabicu. Mira na zátylku hrial jej horúci dych, podobne dýchala aj vtedy, keď bola vzrušená.
„Je taká maličká,“ vzdychla si.
Z dna krabice na ňu hľadelo najúžasnejšie stvorenie, aké kedy videla. Štíhle, silné končatiny, zamatovočierne vlasy až po zadok, leské bledomodré krídelká.
„Skutočná víla!“ Víla na ňu pozerala trocha nedôverčivo, akoby vytušila vzťah medzi ňou a Mirom a teraz sa bála o svoje postavenie a útulie v malej krabici. „Nemusíš sa báť, moja, poď ku mne,“ načiahla Eva ruku do krabice a hneď to aj oľutovala. Malé stvorenie na ňu zavrčalo a pokúsilo sa ju uhryznúť do prsta.
„No tak, láska, to musíš pomaly. Veď vidíš, čo urobila mne.“
„Miláčik, som taká šťastná, hneď predvčerom, keď som to na tebe uvidela, vedela som… To ani nemôže byť pravda! Tak strašne som ju chcela vidieť, prepáč, ak som bola zlá,“ dodala ospravedlňujúco. No Miro sa nehneval, nedokázal to. Nikdy sa nehneval, vždy jej scény len prešiel mlčaním, prípadne ju ubezpečil, že je všetko ok. Bolo jedno, či to v tej chvíli bola pravda, alebo nie. Všetko muselo byť ok.
„Prečo si mi ju nechcel ukázať?“ opýtala sa trochu vyčítavo. „Vieš, bola som dosť nahnevaná, tajiť predo mnou niečo takéto láska…“
Miro si len vzdychol a radšej neodpovedal. Miesto toho pošmátral rukou v krabici. Keď Eva zdvihla pohľad, podával jej malinké stvorenie. Eva ju nadšene vzala do rúk. Spurná víla už toľko neprotestovala, jej majiteľ to očividne považoval za dobré, nemala sa teda prečo brániť. Eva držala dlane na úrovni očí a sledovala elegatný tanec malej víly. Dokonca sa jej zdalo, že si niečo pospevuje, a tak, keď sa Miro pokúsil prehovoriť, zahriakla ho. „Počúvaj láska, je taká krásna.“ V očiach jej svietili plamienky.
X X X
„Budem ju môcť ešte vidieť?“
„Vieš, nemyslím, že by som ju tu mal držať príliš dlho. Je ako vtáčik, potrebuje slobodu. No, možno ešte raz,“ prisvedčil, keď videl prosbu v očiach svojej milovanej. „Ľúbim ťa láska, pa,“ vášnivo ju pobozkal, počkal kým nastúpi do výťahu, „Hlavne o tom nikomu nevrav!“ a zavrel dvere.
Unavene sa oprel o zabuchnuté dvere a zviezol sa na zem. Myslel na konštantne prázdnu krabicu v izbe, na radosť v Eviných očiach, na to, ako to všetko dopadne. Je to vôbec správne? Snáď áno. Keď už niečo trvá príliš dlho, treba to prijať a naučiť sa s tým žiť. Čo na tom, že uhryznutie na krku mu spôsobila ona sama pri ich milostných hrách? A že si to už absolútne nepamätá, či len nechce pamätať? Mirovi sa v hlave vynorili jej šťastné slová. „To ani nemôže byť pravda!“ Povzdychol si. Naposledy, keď sa jej to snažil jemne naznačiť, rozplakala sa mu v náručí.
Stále tie isté klamstvá. Som rada, keď sa o nich hádame. Mám vtedy taký pocit slobody, naplnenia. A som rada keď som s tebou. Obaja máme svoje malé tajomstvá, obaja si ich strážime a tvárime sa, akoby neexistovali. Ja poznám tvoje, ty tie moje nie. Som rada, že víly existujú, hoci len dočasne a nepresvedčivo…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.