 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Rytier rádu Fantasy lady Martina Pilcerová je slovenskému a českému publiku známa predovšetkým ako autorka obálok kníh a časopisov. Táto práca je len zlomkom maliarkiných aktivít, ktoré zahŕňajú okrem iného aj tvorbu obrázkov ku kartovým a počítačovým hrám alebo vizuálne návrhy scén či kulís pre film.
Martina, ešte prednedávnom ťa najviac bavilo maľovať obálky na sériu kníh o Milesovi Vorkosiganovi od Bujoldovej a G. R. R. Martinovu ságu Pieseň ľadu a ohňa. Zmenilo sa na tom niečo?
V podstate obe tie série hrozne rada čítam. Vorkosigana dokonca radšej čítam ako maľujem, pretože nie je až taký vizuálny. Je viac o dialógoch. A Martin je pre mňa oveľa vizuálnejší. Mám ale pocit, že oboch je už proste dosť. Potrebujem sa presunúť na novú tematiku. Keď niečo robím príliš dlho, začne ma to proste nudiť. Veľmi rada by som znovu chcela maľovať viac sci-fi. Ostatné roky sa na mňa hrnuli samé fantasy motívy. Chcela by som sa konečne dostať aj k maľbám pre môj príbeh Niki, ktoré mám už nejaký čas vymyslené a navrhnuté, len ich treba zrealizovať.
Na kartách ktorej firmy momentálne pracuješ? Ako to vnímaš, keď maľuješ obrázky ku kartovej hre? Vžívaš sa aj ty do postavy, ktorú vyobrazuješ, vplýva na teba atmosféra daného sveta, alebo sa snažíš nedať sa do neho príliš vtiahnuť?
Stále sú to najmä Magic the Gathering a World of Warcraft. Ak ma atmosféra daného zadania neosloví, nie som schopná ju dobre ani namaľovať. Takže sa, samozrejme, vžívam do každej práce, inak sa to proste nedá. A hmmm, Warcraft mám jednoducho radšej ako Magic, pretože hrávam aj online hru. A keď dostanem navyše namaľovať napríklad rasu, ktorú hrávam najradšej, nesmierne sa teším. To sú samozrejme moji milovaní blood elfi :). Dokonca mám pripravené aj dve maľby, ktoré si robím len tak pre seba, správne, sú to postavy ktoré hrávam. Navyše, svet Warcraftu – hlavne Northrend – mi pripadá tak perfektne prepracovaný, že sa nedá nenechať sa doň vtiahnuť. Je to pre mňa ako ponoriť sa do neho. Je to veľmi blízke pocitu, ktorý majú pravdepodobne mnohí ľudia pri pozeraní Avatara.
Takže najnovší filmový hit Jamesa Camerona sa ti páčil? Čo na vizuálnu stránku Avatara povieš ako výtvarníčka? Myslíš, že technológia použitá v tomto filme je prelomová a predznamenáva zásadnú zmenu v umeleckej realizácii filmových diel?
Avatar je úžasný. Dej ma až tak nevzal, ale vizuálna stránka bola nádherná. Keby mali lesy verziu nazvanú „raj“ predstavovala by som si ju takto. Vrátane toho lietania na „drakoch“, ktoré mi mimochodom pripomína svet Warcraftu. A Warcraft sa už dá tiež hrať v 3D. V každom prípade, myslím že Avatar je určite veľký zlom, keď nie v ničom inom, tak v akomsi nakopnutí priemyslu, aby sa konečne začal presúvať do priestoru. Samozrejme, taká holografia by potešila ešte viac, ale to by som už veľa chcela.
V minulosti si robila napríklad výtvarné návrhy pre film Myry Cakanovej When the Music's Over a projekt Area 51, kde bol producentom mág špeciálnych efektov Volker Engel. Aké to pre teba bolo pracovať na filme? Nechcela by si sa touto prácou živiť?
Boli to veľmi zvláštne a zároveň odlišné zážitky. Vždy bolo mojím snom robiť pre filmy, ale je veľmi náročné sa k nejakému takému projektu dostať. Pre Myru som robila obálky na jej nemecké knihy, keď ju oslovili filmári, že by mali záujem jej príbeh sfilmovať. Moja cesta k Area 51 bola zaujímavejšia. Jedného dňa som totiž dostala dlhý mail od Volkera Engela. Písal mi, na čom pracuje a ako sa mu páčia moje návrhy, ktoré videl na Myrinej stránke. Volker totiž viedol špeciálne efekty na filmoch ako Deň nezávislosti a Godzilla a producenti When the Music’s Over ho kvôli tomu oslovili. Volkerovo meno som samozrejme poznala. Najprv som neverila, že je to on naozaj on, a bolo okolo toho dosť srandy. Na nešťastie, nakoniec sa ani jeden z tých filmov nenatočil. Tak to už pri filmových projektoch chodí, je veľmi veľmi veľa filmov, ktoré sa nenatočia nikdy, a niektoré na svoj zrod čakajú aj ďalších desať rokov.
Keď si pozeráš svoje obľúbené filmy, príde ti niekedy na um, že keby si výtvarné návrhy robila ty, urobila by si ich ináč a lepšie? Ktoré filmy by to boli, napríklad?
Nemusím ani premýšľať nad odpoveďou: Duna. Nie že by sa mi nepáčilo, ako bola urobená, ale… vždy som si ju predstavovala trochu inak. Viac podľa knižnej predlohy. A je to moja srdcová záležitosť, samozrejme.
Keď si začala študovať Akadémiu výtvarných umení, bola si už skúsená a platená maliarka. Je pre teba toto vzdelanie potrebné? Čo bolo tvojím hnacím motorom, aby si dokončila školu? Ako to pociťuješ teraz, s odstupom rokov?
Platená možno, skúsená v žiadnom prípade. Vzdelanie na tej škole sa ani netýkalo technických postupov, ako skôr vnútorných postupov a komunikácie. Človek tam získal akýsi širší rozhľad, možnosť diskusie, rôznych názorov. Boli to pekné a podľa mňa veľmi prospešné chvíle. Chcela som sa toho stále veľa naučiť a byť medzi podobne trafenými ľuďmi. Vyrástla som totiž v rodine, ktorej maľovanie až tak veľa nehovorilo. Takže som sa dozvedala len informácie, na ktoré som sama natrafila. Nemala som doma žiadny vzor, z ktorého by som si mohla brať príklad.
Ako maliarka si sa teda presadila už predtým, než si sa rozhodla študovať. Ako si to dokázala a kde?
Všetci mi vždy hovorili, že budem maliarka, ešte som mala len päť rokov alebo tak. No ja som chcela byť kozmonautka… potom Indiánka, ešte aj astronómka a mnoho iných vecí, ale každá súvisela s hľadaním, objavovaním, prekročením horizontu za ktorým je neznámo. To je jediná vec ktorá ma vždy dokáže zaručene nadchnúť. To neznámo za horizontom. Preto medzi moje vysnívané zamestnania samozrejme patrilo aj cestovanie s fotografovaním. A vlastne, ja som vždy chcela študovať na výtvarnej škole, len mi to pár rokov trvalo, kým som bola prijatá. A ako znie ten citát? Človek sa stane úspešný len vtedy, keď vytrvá v tom, čo už ostatní vzdali… V podstate, začínala som svojimi príbehmi, neskôr komiksami, a neskôr obálkami. Od obrázkov len tak pre seba, cez prvé debuty v miestnych novinách, neskôr vo vzdialenejších novinách, potom v časopisoch a nakoniec v knihách. Proste som stále niečo skúšala.
Z tvojich diel vždy dýcha na človeka atmosféra chvíle – bez ohľadu na to, či si zachytila les, lúku alebo interiér kozmickej lode. Čo ťa navodzuje do správnej nálady, aby si na svojom obraze vystihla správnu atmosféru? Máš na to nejaké pomôcky, chodíš rada po lese alebo po továrenských halách? :)
Najviac ma dostane do atmosféry kniha, ktorú musím ilustrovať. Ak ma kniha neosloví dostatočne, som v… Takú prácu potom robím väčšinou s nechuťou a často ju aj pokazím. Musím sa totiž presviedčať, že sa mi páči niečo, čo sa mi nepáči, a to proste nejde. Takže písané slovo je tým prvým návodom. A potom sú to rôzne poodkladane fotografie alebo niečo, čo ma oslovilo ani neviem kedy, ale zostalo to uložené niekde v mojej mozgovej vizuálnej úschovni. A áno, chodím rada po lese. Továrenské haly nenávidím. Nenávidím aj oranžové svetlá pri cestách a nezabudnem, ako mi hrozne vadili, keď ich prvýkrát začali v mestách používať namiesto bielych. Spomínam to preto, lebo do mojich malieb sa často dostávajú protichodné pocity. Dávam tam prvky, ktoré mám rada, ale aj tie ktoré neznášam. To na margo tých oranžových svetiel, ktoré mám napchaté skoro v každej sci-fi maľbe.
Nájdeš si občas trochu času, aby si si namaľovala len tak niečo pre radosť?
Posledných pár rokov veľmi ani nie, a to ma veľmi mrzí. Pokúšam sa to teraz trošku napraviť. Ale všetko závisí len od času.
Popri maľovaní sa ale venuješ, hoci sporadicky, aj písaniu – veď odtiaľ pochádza tvoj titul Rytier rádu Fantasy, ktorý si získala za umiestnenie v súťaži O nejlepší fantasy. Povedz, prečo od teba môžeme čítať tak málo?
Neviem. Asi najskôr preto, že mi vadí, ako sa maľovanie u mňa posunulo oveľa bližšie k termínu zamestnanie, a v skutočnosti nechcem pripustiť, aby sa niečo také stalo aj s písaním. Písanie bolo pre mňa vždy niečím sväté. Len pre mňa. Bez ohľadu na to, či sa to niekomu bude páčiť alebo nie. Je to moja výpoveď, nezdieľam ju až tak ochotne. A taktiež mám na písanie málo času. Keď sa rozhodnem písať, často je to práca na Nikovi, ktorý už síce niekoľko rokov napísaný je, ale v scenárovej podobe. Mam už k nemu aj niekoľko poviedok a ďalšie príbehy z takzvanej „pirátskej knihy“, čo je niečo ako biblia národa Nikiov. Nehovoriac o kresbách, návrhoch, kartách a iných veciach, ktoré k tomuto svetu pripravujem. A možno raz aj dokončím. Tak trochu si na tom hoviem, nikam sa s tým neponáhľam. Dám tomu toľko času, koľko je treba. Pretože môžem. Nechcem nič uponáhľať.
Okrem toho, že tvoje kartičky poznajú fanúšikovia po celom svete, často lietaš kvôli autogramiádam doslova z kontinentu na kontinent – raz je to Amerika, raz Austrália, inokedy Japonsko. Okrem toho si vystavovala napríklad v Los Angeles, San Diegu, Bostone, Chicagu, Londýne, Glasgowe atď. Keď si namaľovala svoj prvý obrázok, snívala si o tom, že možno raz budeš takáto slávna? Čo pre teba tento úspech a popularita znamená?
Jasné, že som o tom snívala. Myslím, že každý človek musí mať úžasné sny, aby to raz niekam dotiahol. A musí im veriť. Lebo život mu z tých snov bude postupne odlamovať. Musí ich mať preto kopu a dosť veľkých. Aj keď, ľahšie sa o tom teraz hovorí, ako sa to predtým žilo. Nezabudnem na jeden moment. Rok som študovala v Nitre na vysokej škole angličtinu a nemčinu, keď ma neprijali na výtvarnú školu, a bola som si v jednom obchodíku prefotiť nejakú maľbu. Boli to vtedy prvé farebné xeroxy. Tuším som bola stále nešťastná, že ma neprijali na výtvarnú. Vedľa stála nejaká žena, zadívala sa na tú moju maľbu a povedala mi: „To je nádherná maľba, nebojte sa, vám sa to raz ešte všetko v dobrom vráti.“ Tak mi to utkvelo v pamäti. Pretože nasledujúce štyri roky som sa ešte potĺkala bez školy, s úbohou prácou, ktorá mi nevynášala, a väčšina ľudí ma brala ako rojka. Necítim sa byť nejaká úspešná, je to len krátkodobý pocit niekde na autogramiádach. Doma je každý obyčajným človekom ktorý musí robiť obyčajné veci.
Čo podľa teba robí maliara dobrým maliarom?
Neviem, na to som ešte neprišla. Ale myslím si že každý tvorivý človek, či už výtvarník, či spisovateľ, musí stále myslieť na ten horizont, za ktorým je to nepoznané a tajomné, a jediná správa ktorú odtiaľ dostávame, je len vietor, ktorý odtiaľ vanie. Proste, stále sa treba učiť z toho, čo už niekde bolo, a vytvoriť z toho niečo, čo ešte nebolo.
Ďakujem za rozhovor a prajem ti čo najvzdialenejšie horizonty,
Alexandra Pavelková
Použité fotografie sú z archívu Martiny Pilcerovej a Alexandry Pavelkovej.
<a name=„fb_share“ type=„icon_link“ share_url=„www.fandom.sk/clanok/svet-za-horizontom“ href=„http://www.facebook.com/sharer.php“>Zdieľať na Facebooku Fantázia na Facebooku