Tanec s Ježíšem

Dozois, Gardner

Mám rád poviedky. Autor v nich nie je zviazaný veľkými investíciami, ktoré sú nutné u románov, môže si dovoliť experimentovať, nebrať príliš ohľad na predpokladaného cieľového čitateľa a písať tak, ako mu zobák narástol. Preto aj autori, ktorých romány sa mi nepáčia, ma občas veľmi príjemne prekvapia svojou poviedkou. Od Gardnera Dozoisa som síce žiadny román nečítal, zato vlastním niekoľko zbierok Year's Best Science Fiction, ktoré zostavoval. Takže som poznal jeho vkus a tým viac som bol zvedavý na jeho vlastné dielo…

Už deduško Poe tvrdil, že literárne dielo je najúčinnejšie, ak ho čitateľ dokáže prečítať na jeden záťah a bez toho, aby stihlo poľaviť jeho sústredenie. A práve prívlastok „pôsobivý“ je najvýraznejším spoločným znakom všetkých poviedok v zbierke Tanec s Ježíšem. Takmer všetky sa odohrávajú vo svete na pokraji katastrofy alebo svete postkatastrofickom a žiadna nekončí happyendom. Niektoré sú fantastikou len zľahka dotknuté, ale všetky sú dokonale vypracované a vypointované. Po prečítaní každej som sa na chvíľu zastavil, aby som vychutnal a nechal doznieť dojem z príbehu. A tie najlepšie ma donútili opäť nalistovať začiatok a čítať odznovu. Tie postavy naozaj žijú, svety naozaj existujú.

Poviedka Pouta moře rozpráva o zvláštnej mimozemskej invázii očami chlapca, ktorý jediný dokázal vidieť jej dôsledky. Ľudstvo by si nemalo byť natoľko isté svojím dominantným postavením na zemi. Skvele vygradovaná poviedka Mezi mrtvými je o upírovi, zajatcovi v koncentračnom tábore. Rozohráva motív pastiera a jeho stáda. Zvláštní ráno je o vojnovom konflikte v ďalekej budúcnosti, keď existujú rôzne druhy ľudí s rôznymi stupňami vedomia. A tak ďalej… – štrnásť poviedok bez vaty, bez výraznejšej slabiny.

Obdivuhodnú prácu odviedol prekladateľ, tiež tvrdá väzba a vydarené vnútorné ilustrácie prispievajú k dobrému dojmu z knihy.

Komu sa páčili Dozoisove antológie, bude sa mu páčiť aj táto zbierka. A ak dokáže vychutnávať autorove naozaj vynikajúce štylistické schopnosti, tým viac.

K tejto knihe sa budem vracať.


4. januára 2001
Jozef Girovský