 |
Ženská armáda, videná nesentimentálne a zároveň pateticky, tiahne krajinou. Bojuje a bohuje sa všade a zároveň nikde – sú kraje, kde na dedinskej zábave kľudne môžete zbaliť mládenca, takže vlastne je existencia ženskej armády ak nie nepochopiteľná a nelogická nuž prinajmenšom zvláštna, pretože Ziemiański sa neobťažuje s vysvetľovaním pozadia – možno v krajine vládne matriarchát…
Poďme však k príbehu. Členkou a vítanou posilou zmienenej armády sa stáva Achája. Dievča vyrástlo, dospelo, zocelilo sa, je z nej hrdinka ako lusk – páči sa mužom (i ženám); páčia sa jej muži (i ženy), no predovšetkým sa páči autorovi, takže v druhej časti namiesto súbežných troch dejových línií sledujeme v podstate len jednu, venovanú Acháji.
Bojujeme a bohujeme. Došľaka, toľko dobrého materiálu. Autenticky pôsobiaca atmosféra armády. Dynamické súboje (šermiar – zabijak proti celému oddielu žian. Jatky na počkanie, avšak Achája…) Zaujímavo prekreslené charaktery Achájiných spolubojovníčok, množstvo uveriteľných detailov a mikropríbehov v nedotiahnutom rámci pozadia pôsobia rozpačito. V hre medzinárodných intríg autor odkrýva len tie karty, ktoré chce on sám – avšak máme dojem, že hrá falošne – nie preto, žeby mal v rukáve o eso či dve naviac, ale preto, že časť kariet ktoré zakrýva dlaňou dávno zahodil a teraz si veselo píska… Ženská armáda… Hhehe. Aký len skvelý nápad!!!
Ak Pratchett v Podivnom regimente od ľahkej paródie prechádza k riešeniu otázok ťažkého kalibru, Ziemiański do vážneho príbehu nevdojak vnáša prvok paródie. Na rozdiel od Pratchetta však výsledok vyznieva neústrojne – nápad ženskej armády bez vysvetlenia trčí hrdinke ako slama z gatí – svojou podstatou a spôsobom uchopenia sa totiž vymyká akejkoľvek hravosti. Chce byť braný vážne, je však znevážený. Proti gustu žiaden dišputát, ale podľa mňa si to Achája, jej priateľky ani pozoruhodne rozbehnutý príbeh nezaslúžia.