Nová, svieža krv na poli SF, Paul J. McAuley, si získal v Amerike aj v Anglicku kritikov a čitateľov svojou inteligentnou, jemne technologickou SF. U nás, resp. v Česku vyšla, v nakladateľstve Milénium 2000, jeho prvá kniha pred necelými tromi rokmi. Volala sa „Štyristo miliárd hviezd“, nebola však prvou knihou, ktorú napísal. Už vtedajší ohlas na tento román dával tušiť, že na autorskom poli SF sa zjavila osobnosť. Harlan Elison o McAuleyovi povedal, že pozdvihol súčasnú SF zo stagnácie a udal jej nové trendy a obzory. Je to presne tá nová krv, ktorú SF už dlho potrebovala.
O rok neskôr vyšla u nás prvá kniha z jeho cyklu o Konfluencii „Syn řeky“. Svet, ktorý si v tejto ságe McAuley vytvoril si určite podmanil nielen mňa svojou tajomnou poetickosťou, technikou a prepracovanosťou. Je situovaný do budúcnosti, vzdialenej vyše desať miliónov rokov, na planétu za hranicami galaxie menom Konfluencia. Mladým hrdinom ságy je Yamamanama, sirota a nalezenec od Veľkej rieky. Na planéte síce žije okolo desaťtisíc rôznorodých zvieracích rás, ktoré tajomní Ochrancovia pozbierali vo vesmíre z desaťtisíca svetov a pozdvihli na ľudskú úroveň, Yama však nepatrí k žiadnej z nich a preto túži nájsť svoju pokrvnú líniu a stretnúť konečne človeka, ktorý sa mu bude podobať. Začínajú sa u neho prebúdzať zvláštne schopnosti…
Naši záhadni Ochrancovia, ktorí sú dokonca vzdialenými potomkami ľudstva, opustili známy vesmír po zrážke galaxií, ale ešte predtým vybudovali túto umelú planétu, riadenú strojmi. Počas Veku vzbúrenia sa však niektoré stroje zbláznili a Konfluencia teraz prechádza obdobím úpadku a degenerácie. Na jednej polke planéty zúri vojna proti kacírom, šíriacim myšlienky Predkov dní, druhá polka je už úplne zničená.
Yama pomaly dospieva, putuje týmto zvláštnym svetom a túží odhaliť tajomstvo svojho pôvodu ale aj zmysel Konfluencie. Jeho vrodéná schopnosť rozkazovať strojom sa postupne zdokonaľuje. Nielen Yama si začína uvedomovať, že jeho nadanie môže zvrátiť nielen vývoj vojny, ale možno aj osud celej planéty…
Z románu na vás dýchne atmosféra Ys, hlavného mesta, či hrobiek Mesta mrtvých tak intenzívne, že sa vám bude vybavovať v podvedomí ešte mnoho dní po dočítaní knihy. A tak to má byť. Kniha vás ma do seba vtihnuť, prežuť, ponaťahovať a vypľuť nepostrehnuteľne zmeneného práve o ten nedefinovateľný rozmer diela.
McAuley je našťastie chlapík, ktorý sa význá v technike a veda je jeho druhý domov. Moja technologická dušička preto takmer pištala blahom pri jeho technockých opisoch a reáliach. Dokáže to ale podať tak, že určite zaujme aj technických analfabetov. Už už aby vyšiel tretí diel „Hviezdna svätyňa“. Tieto zúfalé čakania na ďalší diel neznášam, aj keď sa s tým asi nedá veľa robiť, no dúfam, že laserovci nezaspia na vavrínoch, ale vydajú trojku z menšou pauzou, ako bola táto dvojročná pri dvojke. Na vavrínoch preto, že súčasne s „Předkami dnu“ sa na pultoch zjavil aj jeho asi najlepší román „Fairyland“ a to je ďalší maxinárez, na ktorý sa vám dúfam, po tejto recenzii, už určite zbiehajú sliny.
V poslednom čase sa vo Fantázii objavujú v recenziách samé vysoké hodnotenia (8/10, 9/10, 10/10). Nie je to tým, že by recenzenti začali strácať mieru, ale prafíkanosťou niektorých vydavateľstiev, ktorým dávno došlo, že v tejto neistej dobe ich udržia nad vodou len pecky. Na začiatku som písal, že McAuley je svieža nová krv, no dá sa povedať, že je to už jasná nová hviezda na nebi novodobej SF. Plne si to zaslúži.
9/10