Trinásťročný Willie to nemá ľahké. Jeho otec, John Parry, dôstojník Kráľovského námorníctva, zmizol na výprave v Arktíde. Matka sa zaoberá počítaním rýh na lavičke v parku. Chlapec je teda nútený naučiť sa ako nenápadne prežiť, aby zachránil seba pred detským domovom a matku pred blázincom…
Zvyšok deja druhej časti trilógie Jeho Šerá hmota vám neprezradím, aby ste si ho mohli naplno vychutnať. Príbeh neodvratne smeruje k rozhodujúcemu stretnutiu medzi Dobrom a Zlom, Autorita a lord Asriel chystajú vojská. Opäť sa stretnete so starými známymi – pôvabnou vílou Serafinou Pekallou či Lyrinou démonicky krásnou matkou pani Culterovou. Dostanete sa do \„našej dimenzie\“, dozviete sa niečo o doktorovi Grumannovi (na osvieženie pamäti – to je muž, hlavu ktorého v úvodnej pasáži prvej časti ukazoval lord Asriel oxfordským učencom) ako i o tom, kto vlastní aesahaettr, zbraň, ktorou môže byť rozhodnutý boj. Text sa číta výborne. Pullman aj v druhej časti ostáva na špičke detskej fantasy. Pôsobivé obrazy vzduchoplavca Lee Scoresbyho, ktorý hynie počas obrany priesmyku zoči-voči tridsiatim moskovitským vojakom či boja na život a na smrť na veži uprostred mesta však bezpochyby zaujmú i starších.
Podmanivosť Pullmanovej trilógie spočíva z veľkej časti v jej príklone k tradícii, či , presnejšie k zostupu do jej starších vrstiev. Autor nenadväzuje na líniu nonsensovej detskej literatúry Lewisa Carolla. Ponúka rozprávku. Vážne myslenú, nespochybnenú autorovou iróniou a vyžadujúcu od čitateľa citlivý prístup, správne naladenie – a vieru. Bez nej, ako vieme rozprávkové príbehy miznú.Alebo ako píše sám autor: Nemúžeš je vidět, pokud je neočekáváš. Pokud neuvedeš svou mysl do jistého stavu. Musíš dúvěřovat a být současně uvolněná(s.100). Príbeh ako slávnostné, očisťujúce odlíšenie sa od reality sa hlási k textom nemeckých romantikov (Hauffov Malý Muk), Petrom Panom, Endeho nekonečným príbehom či Hobitom. Pullmanov text je jednoduchý. Autor, riskujúc obvinenie z infantilnosti, zachoval pôvab ľahkosti, vlastný len svetu detskej fantázie. (Opačný postup je cestou od Hobita k Pánovi Prsteňov, v ktorom je priezračnosť rozprávky a mýtu zámerne zakalená a ľahkosť zámerne spútaná v mene vážnej, avšak miestami ťažkopádnej príchute dospelosti). Pullman má zmysel pre atmosféru. Je vznešený bez pátosu, dojíma bez sentimentu a nesnaží sa o humor za každú cenu. Odvážne ostáva vážnym, avšak tak dôstojne, že sa výsmech či paródia stávajú takmer nemožnými. Systém hodnôt v Pullmanovom texte je totiž posunutý do maximálne všeobecnej, na žiadnu ideológiu či náboženstvo neviazanej podoby. Reprezentuje Dobro ako také. Jeho obrátenie naruby teda logicky znamená príklon k bezpodmienečnému Zlu. Etický princíp je do diela vkomponovaný nenásilne, prípadné mravné ponaučenia vyplývajú z podstaty príbehu, takže autor nemusí dodatočne nič vysvetľovať ani poúčať.
Milovníkom tajuplných zápletiek a drsného cynizmu sa môže Pullmann javiť príliš jasný a krehký. Nuž áno. Niektoré veci a pravdy sa dajú pomenovať len za cenu zjednodušení v priezračnom svetle nezvratnej etiky sveta rozprávok.
8,5/10 (pol boda strhávam zanepríjemnéslovnézrazyvzniknuvšievynechanímmedzier)
Phillip Pullman, Dokonalý núž, Praha Classic 2003, preklad Pavel Aganov, 344s, 414 Sk