 |
David a Stella Gemmell: Trója (Pán strieborného luku, Štít hromu, Pád kráľov)
Silný príbeh je úžasný fenomén. Obyčajné rozprávanie je ako prameň v púšti – vytryskne a po čase sa stratí medzi zrnkami piesku. Niekedy je však sila slov taká, že prúd nezanikne a valí sa ďalej a ďalej, vzdoruje vysušeniu. A keď má navyše šťastie na prítoky, zmení sa na riavu, pred ktorou sa skloní aj vysušená planina.
Príbeh vojny o Tróju patrí medzi najsilnejšie rozprávania na svete. Vytryskol (snáď) u Homéra a silu prekonať púšť mu dal Vergílius. Prežil v temnotách stredoveku a v posledných rokoch znova naplno zažiaril, keď získal toľko prítokov, že sa skoro vylial z koryta. Zvládol dokonca aj nánosy bahna, ktoré priniesla plytká filmová produkcia, a vďaka nástupcom Homéra tečie majestátne ďalej.
Trilógia Davida Gemmella je medzi prítokmi asi najmocnejším a rozhodne ju považujem za najčistejší prínos k legende. Neprekrúca, neneguje a nesnaží sa o popkultúrny náhľad, naopak, ovíja pôvodné pramene vlastnými, rovnako sviežimi a podanými s bravúrou rodeného barda. Škoda len, že je zároveň labuťou piesňou majstra hrdinskej fantasy.
David Gemmell zomrel za písacím stolom, v polovici tretieho dielu. U nás sme sa to dozvedeli tesne po tom, ako vyšiel preklad prvej knihy – a nebolo nám všetko jedno. Rozčítať či nerozčítať trilógiu bez konca?
David nám to našťastie uľahčil. Bol si vedomý svojho zdravotného stavu a aj keď to nikdy predtým nerobil, tentoraz si vypracoval itinerár celého príbehu, zoznam kapitol a deja v nich, spolu s plánom vývoja postáv. To pomohlo jeho manželke, Stelle Gemmellovej, v rozhodovaní – Pád kráľov nakoniec dopísala ona. Určite to nebolo ľahké (viď jej rozhovor pre Times), ale zvládla to podľa mňa výborne. A to aj napriek tomu, že – ako vraví – nikdy predtým nenapísala akčnú scénu a nemá žiadne praktické skúsenosti s bitkami (na rozdiel od Davida). Jej koncovka pri dobýjaní Tróje bola silná a uveriteľná, aj keď je fakt, že priamemu kontaktu čepelí sa radšej vyhýbala.
A čo dodať k prínosu Davida Gemmella do pôvodného príbehu?
Predovšetkým hrdinov poľudštil. Polobohovia gréckych bájí, Odyseus, Achilles, Paris a iní sa zmenšili, aby nám boli bližší. Tróju nedobýjali žiadni sošní Adonisovia – Agamemnón bol obyčajný muž svojej doby prenasledovaný veštbou a osudom dobyvateľov, Menelaos slaboch v tieni svojho brata a pätou nepremožiteľného Achilla bol najmä strach z porážky. Na hradbách Tróje stáli Priamovi synovia, ničení tieňom svojho otca. Do svojej doby sa nehodiaci Paris, ovplyvniteľný Antifones, neistý Polites (ktorý napokon viedol obranu mesta) a najmä Hektor, živá legenda sužovaná následkami dávneho zranenia. Menší hrdinovia, ale o to bližšie postavy.
Ďalšou studnicou čerstvej vody boli nové mená. Argurios, Geršom, Laodiké, Xander, Piria, Kalliades, Banokles… nikto z nich si u Homéra a Vergília miesto nenašiel, tu práve oni niesli tento košatý príbeh. Oproti Odyseovi, ktorý prešiel na stranu Mykén kvôli unáhlenému sľubu, tu boli Mykénčania, čo bránili Zlaté mesto. Silné hrdinky (Andromacha, Laodiké, Hekabé, Kassandra, Ifigénia, Piria…) zasa vyvážili pôvodne čisto mužský prístup k príbehu.
No a pre milovníkov histórie a mytológie, ktorým nevadí trochu voľnejšie spájanie faktov, autor ponúkol boj o Tróju v kontexte iných udalostí. Je tu (ukrytý) príbeh samotného Homéra, založenie Ríma (v duchu Aeneiady), výbuch ostrova Téra (ktorý pre zmenu nezničil Atlantídu), vznik legendy o Odyseovi a Penelope a, na počudovanie, aj príbeh o Mojžišovi a odchode Izraelitov z Egypta. Na hodine dejepisu sa týmito znalosťami nepochválite, ale ako cvičenie v asociáciách je to veľmi príjemné – kto odhalí viac narážok, získa Priamov legendárny poklad (presne ten, o ktorý tak usiloval Agamemnón).
Pri pohľade na ostatnú tvorbu Davida Gemmella je Trója o čosi slabšia než vrchol (u mňa Legenda, Tulák, Havran), na druhej strane je výrazne lepšia ako macedónska séria, kde autorova fascinácia históriou oslabila a roztrieštila príbeh. Trója je historickým románom (fantasy je tam máličko, snáď len Kassandrine veštby), ale fakty sú tu len kulisou, príbeh by bol nosným aj sám o sebe – tak, ako bol nosným možno už dávno pred Homérom, keď ešte v príbehu nevystupovalo Priamovo mesto, ale nejaká obyčajná dedina, ktorá sa pre svoje bohatstvo stala tŕňom v oku susedov.
Silný príbeh z pera majstra, obdivuhodná práca pani Gemmellovej a výborné čítanie.