 |
Vo vydavateľstve Artis Omnis vyšla kniha – sci-fi triler mladej slovenskej autorky Jany Plauchovej Večnosť omylov, ktorá v týchto dňoch prichádza na náš trh. Z knihy vám prinášame ukážku.
Anotácia
Bývalý astronaut Derek Watson je členom výboru na menovanie posádok raketoplánov. Jeho život sa zrúti po explózii raketoplánu Discovery, pri ktorej zahynie celá posádka – Derekovi kolegovia a priatelia. Objasnením katastrofy je priam posadnutý. Žiaľ z neúspechu pri vyšetrovaní umocňujú aj stretnutia s bývalou manželkou i nenaplnená túžba po žene jedného z mŕtvych astronautov. Prepadá depresii a zúfalstvu, no z letargie ho vytrhne kontakt s tajomnými Rusmi. Tí mu predložia nielen dôkazy neuveriteľnej hypotézy, ale tiež naznačia, že s posádkou raketoplánu by sa mohol ešte stretnúť. Watsona čaká najťažšie rozhodnutie v živote… Ako ďaleko je človek schopný zájsť pri hľadaní pravdy?
Ukážka z knihy
Kennedyho vesmírne stredisko, 14. október, 17:40
Bezoblačnú oblohu pokrýval modrý súmrak, v ktorom sa začínali strácať obrysy predmetov, predzvesť blízkeho nástupu hviezd. Ani na západnom obzore nemala iné sfarbenie, len viditeľne svetlejšie. Znamenalo to, že zajtra bude pekný deň. Do modrastého šera boli ponorené zvláštne obrovské konštrukcie. Pavučiny oceľových trámov, zložité kovové veže v prudkom kontraste s jednoduchými prízemnými budovami v tvare kvádrov. Hustnúcu tmu pretínali svetlá stoviek reflektorov a žiariviek. Pod klamlivým dojmom pokoja a ticha jesenného večera sa pri bližšom pohľade skrýval živý, hustý pohyb. Žiariace body boli dočasne zaclonené prechádzajúcimi ľudskými postavami, svetlá áut sa pohybovali sem a tam, ticho preťal zvuk helikoptéry, ktorá preletela okolo štartovacej rampy a teraz sa vracala. Vo vzduchu viselo očakávanie.
–
Derek Watson sa blížil k dverám a zdvihol ruku, aby ju položil na kľučku a mohol ich otvoriť. Keď si o mnoho týždňov neskôr premietal v hlave túto scénu, dospel k záveru, že vtedy sa to všetko začalo. Nie na druhý deň, ako by si mohlo veľa ľudí myslieť, ale vtedy. Keby jednoducho prešiel okolo tých dverí a nevošiel do nich, nestalo by sa… nie nič, tak veľmi zase sám seba oklamať nedokázal, ale veľa. Veľa z toho by sa nikdy nestalo. Lenže Watson nemohol tie dvere minúť. Nezamýšľal sa nad tým, ale v tej chvíli bolo pre neho skrátka také prirodzené vstúpiť, aké prirodzené bolo pre neho dýchanie. A keby vtedy nevošiel dovnútra, kam by mohol ísť? Doma ho nečakal nikto. Nijaká manželka. Už dávno nie.
Keď siahol na kľučku, začul smiech, ktorý sa ozval zvnútra. Sám sa pousmial a otvoril dvere. Preletel pohľadom prítomných, potom vstúpil dnu a pobavene sa opýtal: „Kde máte veliteľa, posádka?“
Otočili hlavy k nemu, všetkých šesť ľudí v miestnosti. Sedeli okolo stolíka, na ktorom boli pomedzi poháre porozkladané rozličné predmety: darčeky, talizmany, somarinky. Carrie, žena s nakrátko ostrihanými vlasmi, povedala: „Ford? Ešte sa pripravuje. Veď vieš, na zajtrajšok.“
Watson zamieril k prázdnemu kreslu, ktoré tam čakalo na neho. Ostatní ho zdravili, nie slovom, ale úsmevom a pohľadom, pretože prišiel medzi svojich.
„Áno, a aj McCarter,“ doplnil Mack, celým menom McDowell Hartley, zo širokej pohovky. Vedľa neho sedeli ďalší dvaja muži, Tony a Clyde.
„Vy ste sa všetci zbláznili, chlapci,“ vyhlásil Tony s predstieraným údivom. Nikto sa nepozastavil nad tým, že ich nazval chlapci, pretože jediná žena v miestnosti bola Carrie. A nielen v miestnosti, ale aj v celej posádke, takže sa prispôsobila.
„Videl som Forda pri vstupe do areálu,“ pokračoval Tony. „S niekým sa tam stretol. Dal by som krk na to, že viem s kým.“
„Jednoducho, mladoženáč.“ Clyde sa natiahol za svojím pohárom. „Som zvedavý, dokedy mu to vydrží.“
„Už sú s Mary svoji pol roka a stále sa správajú, akoby boli na svadobnej ceste,“ poznamenal Tony.
„Takže takto on dodržiava karanténu!“ zvolal Mack.
„Ako keby sme ju my dodržiavali,“ pripomenula Carrie.
Niekto by mohol tvrdiť, že pili, pomyslel si Watson, ako prechádzal pohľadom po naradostených tvárach prítomných a počúval ich nič neznamenajúce tliachanie. Niekto, kto ešte nezažil opojenie niečím iným ako alkoholom.
„Keď sme už pri tom dodržiavaní pravidiel, som rád, že vy ich dodržiavate,“ Watson sa významne rozhliadol po stole, kde videl fľaše rozličných značiek pramenitej vody, „ale ja dnes večer na sucho zostať nemienim.“ S týmito slovami vybral z tašky fľašu whisky.
Tento čin vzbudil u všetkých predpokladané pozdvihnutie. „To nemyslíš vážne, Derek,“ povedala Carrie so smiechom. „Nedráždi ma, lebo zajtra nikam nepoletím.“
„Samozrejme, že nemyslím.“ Watson vložil fľašu zase do tašky. „Tentoraz sa obetujem a budem piť s vami… minerálku.“ Posledné slovo vyslovil s hraným opovrhnutím.
„Ak vôbec poletíme,“ nadhodil Mack, zatiaľ čo nalieval Watsonovi minerálku. „Na prvý pokus, to sa už dávno nepodarilo.“
Watson pozrel do tichého kúta stola – na Alana a Davida. Pre Alana bolo mlčanie normálne, ale Dave… Hoci sa smial spolu s ostatnými, nedalo sa to porovnať s tým, aký veselý a plný energie bol ešte pred niekoľkými hodinami. Začína mu to dochádzať, pomyslel si Watson. Začína mu dochádzať, že čoskoro skutočne poletí. Zrazu si s prekvapením uvedomil, že až teraz to začína dochádzať aj jemu. Pritom to nebol prvý let… ani desiaty. Novinári sa ledva unúvali podať správu o lete na predposlednej stránke denníkov, verejnosť horko-ťažko zaregistrovala, že sa zase pripravuje misia raketoplánu k Medzinárodnej vesmírnej stanici, ktorá má na ňu dopraviť ďalší modul… ale pre tých, ktorých sa to týkalo tak veľmi ako Watsona, každý let znamenal novú etapu ich života, nové dobrodružstvo, prinášajúce nové úspechy a sklamania, a v ničom sa neopakoval.
„Koľko percent je pre štart?“ opýtal sa David. Visel pohľadom na Watsonovi ponad hradbu fliaš a pohárov.
„Sedemdesiatpäť,“ odvetil Watson a odpil si.
„To bolo o štvrtej poobede,“ povedal Mack naoko nahnevane. „Vieš, čo všetko sa odvtedy mohlo zmeniť?“
„Chlapci, ak si myslíte, že vám budem chodiť zisťovať každú hodinu, koľko percent je pre štart…“
„Ešteže sme iba na začiatku štartovacieho okna,“ pripomenula im Carrie.
„A čím viac odvolaných štartov, tým viac tort,“ zasmial sa Tony. Narážal na tortu v tvare emblému misie, ktorú dostala každá posádka pred letom.
„Čo je také na tortách?“ spýtal sa Mack.
„No predsa v porovnaní s kozmickou stravou…“
„Tony by si mal dať zabaliť kus torty so sebou,“ zavtipkovala Carrie.
„Ako Gus Grissom ten svoj hovädzí sendvič,“ povedal Clyde. Pri pripomienke známeho výstrelku jedného astronauta sa všetci zasmiali.
„Myslím, že reakcia vedenia na Grissomov prepašovaný sendvič bola dostatočne odstrašujúca pre všetky budúce generácie dobyvateľov kozmu,“ doložil Mack.
„Nezabudnite mi z tej torty kúsok nechať,“ pripomenul Watson, keď ďalší nával smiechu trochu stíchol.
„A zaslúžiš si?“ doberala si ho Carrie.
„Clyde si zaslúži viac,“ vyhlásil David.
„Ale no tak,“ bránil sa Clyde. „Toto sme už preberali a opäť vám hovorím…”
„Len nepredstieraj skromnosť,“ prerušil ho Mack. „To, čo si urobil, bolo…“ chvíľu nevedel nájsť výraz, ktorý by v plnej miere vystihoval veľkoleposť Clydeovho činu, „…úžasne veľkorysé.“
„Také niečo skutočne nemalo v histórii kozmických letov obdobu,“ podporil ho Watson.
„Naozaj ešte nikto nikdy neodstúpil z nominácie na let?“ spýtal sa Dave.
„Dobrovoľne určite nie,“ odvetil Watson. „Iba zo zdravotných dôvodov.“
David nevedel, čo povedať. Watson nebol nadšený z toho, že sa opäť dostali k tejto téme. Práve teraz, keď potrebujú Davea udržať v dobrej nálade.
„Nepreháňajte,“ prerušil krátke ticho Clyde. „To, že som odmietol nomináciu a potom vystúpil z oddielu astronautov, aby na moje miesto mohol nastúpiť náhradník, má aj svoje výhody.“
„Napríklad tú, že nebudeš musieť nasledujúce dva týždne prehĺtať zubnú pastu po umytí zubov,“ zažartoval Mack.
„Pôjdeš sa zajtra pozrieť na štart?“ spýtala sa Carrie.
„Nie. Možno v televízii,“ odpovedal Clyde. „Žiaľ, neuvoľnili ma.“
„Si si istý, že ťa to nemrzí?“ spýtal sa Dave vážne. „Že to nebudeš ľutovať?“
Clyde sa pozrel Davidovi do očí: „Určite nie.“ Znelo to dostatočne presvedčivo aj pre Watsona, ktorý si všímal správanie jednotlivých členov posádky o niečo starostlivejšie ako iní. „Byť náhradníkom je veľmi nevďačná funkcia,“ doložil Clyde. „Na svoj prvý let by si inak musel čakať niekoľko rokov.“
Watson prerušil mlčanie, ktoré by možno trvalo dlhšie, než je dobré, a vytiahol malý, slávnostne zabalený predmet. „Niečo pre teba mám,“ podal ho Davidovi.
Keď Dave bral do ruky balík, krátko na Watsona pozrel a hneď vedel, že je to opäť nejaký žart. Roztrhol ozdobný papier. Vo vnútri balíčka bol v celofáne zabalený detský cumeľ. Nie skutočný, išlo o lízanku v tvare cumľa, ale podobu mal zachovanú verne.
„To je pre prípad, že by si sa na obežnej dráhe potreboval upokojiť.“
David sa smial spolu s ostatnými – a na Watsonovu veľkú úľavu úplne uvoľnene. Watson na krátku chvíľu pocítil ľútosť, že on má už toto všetko za sebou. Napätie z prvého letu, aj z ďalších. V mnohých ohľadoch by súčasnú prácu nevymenil za nič na svete, ale niekedy… nie často, ale niekedy predsa…
Jeho myšlienky prerušil Tony, ktorý zdvihol svoj pohár s vodou. „Na Davida Briggsa, najmladšieho astronauta za posledné desaťročie.“
„A na zajtrajší štart,“ doložil Dave. „Na to, aby všetko dobre dopadlo.“
Zajtra skutočne poletia, pomyslel si Watson s novou dávkou údivu, hoci dovtedy bol presvedčený o tom, že udalosť, ktorú očakáva celé mesiace, ho nemôže prekvapiť. Lenže tie mesiace ubehli rýchlo a zrazu stál pred dňom, keď motory raketoplánu zahučia, vypustia masívne oblaky kondenzovaných pár a Discovery zamieri k oblohe.
Keď Briggs dopil, mimovoľne sa dotkol prstami pravej ruky emblému na tričku. Známe, upokojujúce gesto. Pripomenutie, že je súčasťou čohosi cenného a veľkolepého. Emblém mal tvar kruhu a bol na ňom, ako inak, raketoplán Discovery. Za jeho smerovým kormidlom sa dvíhala Medzinárodná vesmírna stanica, solárne panely krásne symetricky rozložené po oboch stranách. Pod raketoplánom bola planéta Zem s vychádzajúcim slnkom, nad stanicou sedem hviezd obrazca Veľkého voza. Červený lomený pruh, podobný tomu na logu NASA, dodával emblému zvláštnu, no príjemnú asymetriu a dynamiku.
Tony sa niečo spýtal Carrie, ale otázku ani odpoveď Watson nepočul. Namiesto toho sa mierne naklonil ponad stôl k Briggsovi. Briggs sa rovnako mierne naklonil smerom k nemu a vedel, že tentoraz nepôjde o nijaký žart.
„Keď budeš tam hore,“ začal Watson, „a vystúpiš z prechodovej komory, v okamihu zabudneš na to, že si sa niekedy bál. Dokážeš sa koncentrovať len na úlohy, ktoré musíš splniť, a všetko ostatné pôjde bokom. Ani si neuvedomíš, že si vo vesmíre. Budeš vnímať len to, na čom práve pracuješ.”
Briggs pomaly, vážne prikývol. „Ako si vedel, že som sa obával práve začiatku výstupu? Toho, či nebudem mať problém okamžite sa zžiť s prostredím?“
„Pretože ja som tam hore bol tiež,“ povedal Watson. „Pamätaj, tvoj výcvik zapracuje. Už to máš v sebe.“
„Ale naozaj sa nestáva často, aby dvadsaťosemroční zelenáči pri svojom prvom lete prepájali moduly a vymieňali chybné gyroskopy. Úprimne, som rád, že tam bude so mnou práve Al.“ Kývol smerom k Alanovi Carnellovi, ktorý doteraz neprehovoril ani slovo. Ľuďom, čo ho poznali len zbežne, pripadal uzavretý. Alan to vysvetľoval tak, že nerád otvára ústa zbytočne. Bol to profesionál, pokojný a dôsledný vo všetkom, čo robil.
„Tri výstupy,“ uvažoval Briggs nahlas. „Množstvo montážnej práce. Ale ten výhľad… to musí byť niečo úžasné!“
„Jedného dňa sa možno kozmické stanice budú na orbite budovať bez ľudského zásahu.“
„To radšej nie,“ povedal Briggs. „Keby sme len prišli na hotové, vesmírne lety by stratili svoje čaro.“
Teší sa na to. Je nervózny, ale veľmi sa na to teší. Teraz si už bol Watson istý a pocítil nesmierny pokoj. Pokoj, ktorý pramenil z toho, že ani netušil, ako hlboko v ňom predtým driemali obavy.
„Takže Ford dnes večer nepríde?“ vrátil sa Mack k pôvodnej téme. „Dúfal som, že sa aspoň na chvíľu zastaví.“
Keď hovorili o Nathanielovi Fordovi, bol pre nich Ford, nikdy nie Nate. Watson pochyboval, že hocikomu, kto kedy stretol Forda, by napadlo volať ho Nate. Raz sa nad tým zamyslel a prišiel na to, že skrátka… Nathaniel Ford bude vždy iba Ford. Keď ho spoznal, ten bol vo svojich tridsiatich piatich rokoch ešte stále slobodný, čo Watsona nijako neprekvapovalo. Potom ale stretol Mary.
„Podľa toho, ako sa to vyvíjalo vtedy, keď som ich videl spolu, ťažko,“ odvetil Tony a Watson sa odtrhol od myšlienok na Mary Fordovú. „Nestačí ti, že budete spolu dva týždne na obežnej dráhe?“
„Bol by som radšej, keby sme sa tu stretli všetci,” odvetil Mack. „Toto mi pripadá ako znamenie, že zajtra odvolajú štart.”
„Aj tak mám taký pocit, akoby sme nemali letieť,“ prehodil Tony a vstal, aby sa trochu povystieral.
„Prečo?“ spýtal sa Watson.
„Neviem, jednoducho tušenie.“
Mack tiež vstal, prišiel k oknu a otvoril ho. Dovnútra vnikli najprv zvuky nočného hmyzu, ostré a prenikavé cvrlikanie obyvateľov močaristej Floridy. Kdesi v diaľke zaškriekal vták. Do toho sa miešali zvuky motorov a vzdialené hlasy ľudí. Vzápätí Watson vdýchol vlažný nočný vzduch. Keď najbližšie znova zacítil túto zvláštnu arómu, takú podobnú dnešnému večeru na Myse Canaveral, vzbudila v ňom nával hrôzy.
„Predstavte si, že už o päť hodín začnú tankovať hlavnú nádrž,“ povedal Briggs túžobne.
„Večierka, chlapci!“ zvolala Carrie.
Mack sa hneď obrátil k nej. „Ale mamííííí…!“ zakvílil. „Veď je len sedem hodííín. A už som si spravil všetky domáce úlo-hýýýýý…“
„Lenže zajtra musíš skoro vstávať, synček.“ Carrie zadržiavala smiech.
„Vy vážne v takejto situácii dokážete spať?“ neveril Briggs.
„Na to si zvykneš,“ ubezpečil ho Clyde. „Keď zistíš na vlastnej koži, v akých podmienkach budeš spávať nasledujúce dva týždne, nebude ti robiť problém naposledy sa poriadne vyspať.“ Potom sa zdvihol. „Zajtra sa už neuvidíme. Takže…“ Objal Briggsa a postupne všetkých členov posádky.
„Znovu sa stretneme až po pristátí. Nie je to úžasná predstava?“ spýtala sa Carrie, keď sa s ním lúčila.
Bola to úžasná predstava. Predstava, že len pár kilometrov od nich stojí na štartovacej rampe obrovský stroj, ktorý ich zajtra vynesie hore. Po celý večer Watson kdesi v kútiku duše videl raketoplán. Obrovský, majestátny… a čakajúci.
Večnosť omylov
Autorka: Jana Plauchová
Vydavateľstvo: Artis Omnis
Rok vydania: 2013
Rozmer: 120×200
Väzba: tvrdá bez prebalu
Počet strán: 424
ISBN: 978–80–89341–87–0
Odporúčaná cena: 13 €