Nad hrdinom sa zotmelo. Nad trifidmi tiež. Aj text a zrak čitateľov zastrel mrak galaktického prachu… z ktorého vykukne slniečko – hop a máme to. Jeej! Usmievajte sa! Usmievajte! Už žiadny ponurý katastrofický román, máme tu Príbeh s Hrdinom, takže všetko, absolútne všetko je v poriadku…
Týmto hrdinom je David Masen, syn hlavného hrdinu prvej knižky. V Dni trifidov Wyndham majstrovsky načrtol človeka, ktorý stáva hrdinom pod tlakom okolností, človeka, za konaním i myslením ktorého cítime, že, to čo prežíva, nepovažuje za vzrušujúce, ale za naozaj životu nebezpečné, že to prežívať nechce (aj keď nám to nehovorí – ach, nepotrebuje hovoriť, načo trepať banality – veď všetko je jasné z kontextu, tu ide o život, tu ide o veci podstatné, ba najpodstatnejšie, podané s takou naliehavosťou, že im jednoducho musíte uveriť).
Simon Clark nám však v osobe Davida, vášnivého pilota, ponúka figúrku, rútiacu sa strmhlav z jednej akcie do druhej v štýle hodnom Jamesa Bonda. Hrdina nekoná pod tlakom okolností – ony sa ženú samy okolo neho neosobne, bez prepracovanej motivácie či vnútornej previazanosti a ON ich s odstupom prevahou zvláda. Prečo nie. Je to hrdina. Jeho otec bol len človek.
Avšak David je hrdina – už žiadne pochybnosti, siahodlhé uvažovanie či tápanie, maximálne tak zopár dúškov správnej chlapáckej logiky typu ,,teraz som sa rozhodol, je to správne, som odvážny\" na posilnenie. A posilniť sa ver načim. New York je v područí generála Fieldinga (alias Torrenca, ktorý bol, ako sa pamätáme, smrteľným nepriateľom Billovho otca – ten svet je ale malý – panebože, bodaj by nebol – keď je plný hrdinov…), usilujúceho sa ovládnuť Zem prostredníctvom masovo riadeného umelého oplodňovania žien, ktoré získava na význame v okamihu, keď Fielding získava rodičku imúnnu voči trifidiemu jedu. Svoje grandiózne plány uskutočňuje pomocou teamu vedcov žijúcich v luxusnom prostredí na Manhattane, prostriedky na ne však – ako inak – získava z potu a krvi desaťtisícov úbožiakov – slepcov, farebných a vzpurných, ktorí za múrom v gette úpia a makajú, závislí na heroíne. Našťastie, je tu ešte hnutie odporu, roztrúsené mimo New Yorku v malých komunitách. Našťastie má toto hnutie šikovnú agentku, ktorá je dcérou (jednou z niekoľkých desiatok dcér) generála Fieldinga a funguje v mocenskej špičke mesta. Našťastie je tu David, ktorý vynájde zaručene geniálny spôsob, ako oklamať radary nízkym letom, vlúdiť sa do mesta, uniesť imúnne dievča (samozrejme, práve ON ho predtým našiel uprostred oceánu na plávajúcom rastlinnom ostrove, ktorý trifidi používajú na medzikontinentálne presuny) a pritisnúť na svoju mužnú chlpatú hruď zmienenú dcéru-agentku, pretože ON sa pochopiteľne nemohol nezamilovať, do mesta však vtŕhajú trifidi, ach smola, trošička nám zmutovali, majú už dvadsať metrov, vyzerá to zle, zákerný Fielding –Torrence opäť všetkých preští, aj Davida dostane na kolená (tlakovou vlnou po výbuchu dynamitu, nie nič menšie nemôže Hrdinu ohnúť), s diabolským rehotom sa chystá uskutočniť svoje nekalé a zvrhlé plány, keď tu pred Torrencovo ozbrojené komando napochoduje húf slepcov, aby srdceryvným volaním pripomenul príbuzenské zväzky a nechal klesnúť hlavne zbraní pod tlakom emócií, ktoré sa derú z hrude, ach tí vojaci sú ale duše citlivé! To by jeden nepovedal, čo všetko v sebe skrýva myseľ chlapíka, ktorý bez mihnutia oka za pár minút zastrelí niekoľko desiatok civilistov, keď začuje vlastné meno, prednesené jemne a s náležitou intonáciou…
Ak sa vám pri čítaní týchto slov otvára nôž vo vrecku, je to v poriadku. Skôr než ním prebodnete recenzenta, ktorý vám vyrozprával dej, by ste sa však mohli zamyslieť, pred čím ste boli uchránení.
Teda, pokiaľ chcete byť uchránení. Pretože pokiaľ pred katastrofickým románom uprednostňujete príbeh s romantickou zápletkou a dejom strhujúcim a strhávajúcim do nemyslenia (nič proti takémuto typu textov, ale predstavu ich parazitovania na Dni trifidov neznesiem!), ten nôž mi patrí. Aspoň sa Wyndham nebude v hrobe obracať sám.
Nad hrdinom sa zotmelo. Nad trifidmi tiež. Aj text a zraky čitateľov zastrel mrak galaktického prachu…z ktorého vykukne slniečko – hop a máme to. Jeej! Usmievajte sa! Usmievajte! Už žiadny ponurý katastrofický román, máme tu Príbeh s Hrdinom, takže všetko, absolútne všetko je v poriadku. Alebo žeby nie?
Simon Clark, Noc trifidú, (pokračovaní příběhu z legendárního románu Johna Wyndhama Den trifidú), Polaris, Frenštát pod Radhoštěm, preklad Petr Kotrle, 340s., 344sk.