 |
Odľahlá vesmírna stanica kdesi pani Galaxii za chrbtom. Obývaná zmesou rás. Trinástich rás. Štyri z nich ovládajú modernú technológiu superhyperneviemakého pohonu (spôsob fungovania skutočne podstatný nie je), deväť ostatných zotrváva v podriadenej funkcii poúčaných. Pozemšťania patria do nižšej kategórie. Stanica je obklopená vesmírnymi loďami. Tváriacimi sa dobyvačne a ukrývajúcimi odporne odlišnú rasu.
V obkľúčení sa míňajú zásoby. Rastie nervozita a rozpory medzi prívržencami spolupráce s dohliadačmi okruhu vyšších štyroch rás a odporcami. Na dovŕšenie všetkého sa v priestoroch stanice nájdu dve mŕtvoly. A zistí sa, že nejde o fazuľky alebo ak aj, kotúľajú sa v hre záujmov najväčších mocností, hre o veľké tajomstvo, zbraň, technológiu??? Zoči-voči tejto situácii je postavená veliteľka stanice. Pozemšťanka. Na rozdiel od Honor Harringtonovej nepapá veľa mrkvy, aby jej narástli zdravé svaly. V stresujúcej situácii (dej románu sa odvinie počas troch dní) sa dopuje kávou. Vie, že v hre je (akokoľvek pateticky to znie) osud obyvateľov Zeme. Ak zlyhá, velenie stanice príslušníkovi našej rasy (a vôbec ktorejkoľvek z podriadených rás) dôležitá funkcia tak skoro zverená nebude.
Súbor dôverne známych ingrediencií podáva austrálska autorka nesporne zaujímavým, nevtieravo originálnym a predovšetkým presvedčivým spôsobom. Zo stien kozmickej lode Cudzích tečie SKUTOČNE odporný mimozemský sliz a pri zápase s príšerou sa naozaj bojíte. O hrdinku i stanicu. Bezpochyby dynamický dej „pravej vedeckej fantastiky“, okorenený takmerdetektívnou zápletkou totiž autorka oprela o plasticky podané postavy. Mimoriadne starostlivo je vypracovaná motivačná štruktúra románu. Čitateľ nielen verí, že hrdinovia konajú tak, ako je písané, ale vie, že tak konať musia.
Logika nepustí. Priaznivcov technických popisov však upozorňujem, že autorka omnoho väčšiu pozornosť venovala logike psychologickej než technologickej. Rozmanité zariadenia sú kulisou ustupujúcou príbehu a predovšetkým jeho protagonistom.
Zaujímavo rozohraný a rozobraný je vzťah Vyšších rás k Nižším a naopak – ukazuje sa, že podstatou nemôže byť len zúrivý boj o práva, ale schopnosť rásť a prerásť druhých v prijímaní zodpovednosti. Zložitý systém vzťahov (vyššie rasy majú na stanici samozrrejme svojich „nestranných“ pozorovateľov) sledujeme cez výseky úsporných gest-náznakov pri stretnutiach. Hlavná hrdinka si kliesni cestu džungľou zvyklostí a rozmanitých psychík. Na jednej strane sa snaží preniknúť a pochopiť, na strane druhej zachovať si nielen ľudskú tvár, ale predovšetkým (i napriek podriadenému postaveniu) hrdosť ako základ identity. Cez zložitú navrstveninu rituálov presvitá nepríjemný a v kontexte súčasného nadmerného presadzovania multikultúrnosti odvážny názor – rozdiely môžu byť veľmi, veľmi nepríjemné, odlišnosť zložitá, ba až odporná a…existujú i bariéry ktoré nedokážeme prekročiť bez toho, aby sme nestratili sami seba. Tu sa samozrejme, núka paralela s románmi bratov Strugackých. Presne ako v nich, ani u McArthurovej sa idylka všerasovej družby nekoná. Kúpeľ v zelenkavom slize sa nestane najobľúbenejším pozemským športom.