Ďakujem osudu a všetkým scifistickým božstvám za Paula J. McAuleyho. V Anglicku aj Amerike už vyhral nejednu cenu a prirovnávajú ho k novodobému Heinleinovi, či Asimovi. Vniesol do súčasnej SF nový svieži dych, nové nápady, novú koncepciu a načrtol nové smery, na ktoré sa už nejaký čas netrpezlivo čakalo, pretože v posledných rokoch vývoj vo vnútri SF dosť stagnoval.
Od McAuleyho sme mohli u nas čítať napríklad romány Štyristo miliárd hviezd a Fairyland a tiež množstvo poviedok, takže jeho meno nebude pre mnohých neznáme. Najvýznamnejšia je však trilógia o Konfluencii, z ktorej posledná tretia časť, Hviezdná svätyňa, sa práve objavila na pultoch kníhkupectiev. V predchádzajúcich častiach McAuley vykreslil obdivuhodný a nanajvýš originálny svet jednej planéty, Konfluencie a rozohral príbeh malého chlapca Yamamanamy (alebo radšej skrátene Yamy), ktorý sa na tomto svete zrazu objavil za záhadných a nevyjasnených okolností a ktorého fyziológia sa nezhoduje zo žiadnou z desiatich tisícok rás, pozdvihnutých zvieracích druhov, obývajúcich Konfluenciu. Postupne s Yamovým putovaním po tomto bizardnom svete plnom tajomnej prastarej techniky a strojov zistujeme, že Konfluencia je vlastne umelo vytvorený svet jednou mýtyckou a rozporuplnou rasou, Ochrancami. Otázka, že za akým účelom, je asi tá najpodstatnejšia otázka z celej triógie. Yama stále zúfalejšie a márnejšie hľadá odpovede a tiež svojich príbuzných, ľudskú rasu, ktorá Konfluenciu na príkaz Ochrancov kedysi dávno postavila a odvtedy im prischlo meno Stavitelia. Počas tohto hľadania dospieva, spoznáva svoje schopnosti ovládat a rozkazovať strojom a musí čeliť mnohým podlým a chamtivým jednotlivcom (Dr. Dismas) ale aj skupinám (kacíri na čele s veliteľom Enobarbusom), usilujúcim sa jeho schopnosti využiť na rôzne, len nie mierové účely.
V trilógii je rozpracovaných niekoľko subdejových línií, ktoré sa nenápadne ale príjemne prepletajú hlavnou osnovou príbehu. McAuley toho v prvých dvoch dieloch navymýšľal a rozpracoval toľko, že som sa začal vážne obávať, ako to všetko skončí a či záver trilógie udrží tú extrémne vysokú laťku, ktorú predchádzajúce diely postupne zdvihli ak nie do nebies, tak aspoň nehorázne vysoko. Našťastie som sa obával zbytočne. McAuley ma na konci prekvapil, šokoval, pobavil… všetko, len nie sklamal.
McAuley dal len v tejto trilógii na papier toľko originálnych nápadov, že inému autorovi by to mohlo v pohode stačiť aj na celoživotnú tvorbu. Niekedy v minulosti musel zabŕdnuť aj do technických a humanitných vied (ak ich rovno nevyštudoval :-), pretože jeho technológie majú hlavu a pätu a jeho stroje sú logické a veľmi veľmi hodnoverné. Vínimka ale potvrdzuje pravidlo a v tom priehrští originality a invencie som predsa len našiel jeden plagiát. Je to rotačný stroj prefekta Corina, ktorý dokázal nasávať energiu z okolia a premieňať ju na teplo a svetlo. Či už vedome alebo nevedome, požičal si ho od Larryho Nivena z jednej (paradoxne :-) čisto fantasy poviedky, kde podobný stroj dokázal z okolia nasávať pre zmenu mágiu… Za svoj život som už prečítal peknú kôpku kníh a hrot môjho nadšenia pre čokoľvek sa za ten čas predsa len otupil a len tak ľahko ma už niečo nenadchne. McAuley to dokázal a preto dávam pred ním dolu pomyselný klobúk, lebo je to Pán Spisovateľ. Hviezdnu svätynu som začal čítať ešte skôr, ako som vyšiel kníhkupectva a nepustil som ju z ruky, kým som ju o tretej nad ráno v posteli nedočítal. Nedala sa nedočítať. McAuley dovysvetľoval a objasnil všetky otázniky, niektoré doteraz nepochopiteľné udalosti dostali konečne význam a zmysel (niekedy dosť nečakaný) dostalo aj kopec iných vecí. Zodpovedaná bola aj tá najdôležitejšia otázka celej ságy a to aký to malo celé význam…
Vydavateľstvo Laser si už nejajý čas drží štandardnú kvalitu svojich kníh a tak ani nie je čo vytknúť. Snáď len taká velmi významná drobnosť. Mapka Konfluencie. Netuším, či bola v originálnom vydaní, ale invencii sa medze nekladú. Vo rozsiahlych fantasy ságach vydavatelia nezabudnú dať tú istú mapku do každého dielu, ale akonáhle knižka zaváňa tvrdou scifárňou, mapka tam už podľa nejakého divného folklóru nepasuje. Ja som si z dlhej chvíle nakreslil mapku vlastnú a tá mi ušetrila nejedno prevracanie stránok späť. Obálka od Paula Younga klasicky dobrá a korešpundujúca s knihou aj celou ságou.
Čo dodať na záver? Klasická otázka. Určite sa nájdu aj ľudia, ktorým McAuley nesadne, pretože ho nepochopia (ale nikdy to nepriznajú, však Miško S.), alebo jednoducho pre niečo iné. Odvážim sa však napísať, že tých, ktorí McAuleyho SF tvorbu vnímajú ako hlt kraštalicky čistej, chladnej, horskej vody, bude nepomerne viac. A kto sa raz takej vody napije…
9/10
Paul J. McAuley: Hvězdná svatyně, orig. Shrine of Stars, prekl. Jana a Jan Oščádalovi, obálka Paul Young, Laser 2001, 362 str