Búrka sa začala krátko po poludní. Mohutná sila vetra zdvíhala obrovské vlny a hádzala ich oproti sebe. Žiadna loď, ktorá bola vtedy ďalej na mori, nemohla prežiť. To vedel aj kapitán lode Margaréta a preto stihol včas vplávať do prístavu na jednom z kráľovských ostrovov. Loď bola bezpečne ukotvená a väčšina z námorníkov sa zabávala v miestnych krčmách a nevestincoch. Hoci búrka bola ďaleko od ostrova, jej účinky bolo vidno aj tu. V niektorých miestach ostrova spôsobil hustý dážď záplavy, no našťastie nebol dosť silný na to, aby zboril hrádze v blízkosti prístavu.
Aj kapitán mal už plné zuby tejto búrky, a preto išiel so svojou posádkou do hostinca. Miestni vždy vítali námorníkov, a to nielen kvôli tovaru, ale hlavne pre nové povedačky a informácie z kráľovstva. Niet divu, že vo všetkých krčmách bolo plno a námorníci boli stredobodom pozornosti.
Celé popoludnie až hlboko do noci sa rozprávali príbehy a jedlo sa vyberané jedlo. Až krátko pred polnocou sa miestni začali rozchádzať domov a s námorníkmi ostali už iba tí najvytrvalejší. Nálada však napriek tomu ostala nezmenená. Námorníci boli radi, že konečne po dlhom čase cítia pod nohami pevnú zem. Toto je ich posledná zastávka, a potom už dostanú voľno. Od kapitána sa dozvedeli, že plánuje predať svoju loď a chce sa niekde usadiť. Preto sa oslavovalo o to viac. Kapitán bol už starší muž s opálenou tvárou a bielymi vlasmi. V krčme, v ktorej bol on, bolo najviac námorníkov. Kapitán sedel na čestnom mieste v strede miestnosti a počúval príbehy svojho mužstva. V duchu sa smial, keď rozprávali výmysly. Občas sa rozhovorili aj niektorí miestni, no ich rozprávanie nezaujalo toľko, ako námornícke historky. Asi hodinu po polnoci sa rozhovoril jeden miestny muž, ktorý doteraz sedel ticho v kúte. Vzhľadom to bol tiež starý námorník a preto sa ostatní trochu utíšili. „Poviem vám teda… zažil som už veľa zvláštnych vecí na mori, no to, čo sa stalo pred mesiacom, nikdy nezabudnem,“ začal rozprávať a aj kapitán zbystril pozornosť.
„Vypomáhal som zopár nováčikom zo suchozemia ovládať ich novú loď. Hlupáci! Kúpili ju za veľké peniaze a ani nevedeli poriadne navigovať. Nuž… plavili sme sa severozápadne ku Vtáčím ostrovom a ja som tým nemehlám práve vtedy vysvetľoval, ako sa správne točí kormidlo. Naraz sa z ničoho nič na oblohe zatemnilo. Niečo také som ešte nezažil. Na oblohe nebolo pred chvíľou ani mráčka a naraz bola tma ako počas búrky.“ Námorník sa na chvíľu odmlčal a napil sa vína. Na zvráskavenej tvári mu bolo vidno nervozitu.
„Asi ste sa plavili pod mrakom,“ povedal kapitán mužovi.
„Nie nie. Nechajte ma dohovoriť. To ešte nebolo všetko. Myslel som si to isté. Povedal som si, že tí zelenáči ma zabudli upozorniť na približujúce sa mraky a preto som im riadne vynadal. Boli sme bližšie k Vtáčím ostrovom, preto som pokračoval tam, keby náhodou prišla búrka. Plavili sme sa ďalej ešte asi pol hodiny, keď naraz plavčík zavolal, že vidí loď. A veru bola to loď. Ale nevidel ju niekde na obzore, ale bola asi len sto siah od nás! Prudko som vytočil kormidlo, no bolo už neskoro a zrazili sme sa. Odtrhlo nám to časť ľavoboku, no našťastie tu neurobilo dieru do trupu. Dal som kormidlo do rúk jednému z dôstojníkov a spolu s kapitánom tých zelenáčov som začal volať na druhú loď. Až vtedy som si vlastne uvedomil, čo je to za loď. Bola asi desaťkrát väčšia ako naša a zdalo sa, že je z časti nahnitá. Morské riasy lemovali celý predok a hlavný stožiar bol zlomený. Plachtu ani otvory pre veslá som nikde nevidel. Bolo jasné, že je opustená. Preplávali sme okolo nej a našli sme nápis s jej menom. Bola to Carmen – loď, ktorá sa vraj potopila pred vyše sto rokmi, keď prevážala zlato z jedného z východných kontinentov. Neveril som tomu, keď som to videl. Loď sa zdala byť zachovalá. Chcel som sa na ňu nalodiť, teda hlavne pre jej náklad, no ten kretén kapitán mal plné gate a rozkázal čo najrýchlejšie odplávať. Hlupák. Mohli sme byť boháči. Neľutujem to ale až tak veľmi. Vzdialili sme sa sotva míľu od nej a naraz sme ju stratili z dohľadu. Jednoducho zmizla a spolu s ňou aj tma.“
Starý námorník dokončil svoj príbeh. Kapitána to veľmi zaujalo. Neveril síce tej báchorke o náhlej tme a zmiznutí, ale pomyslel si, že by bolo veľmi pekné, keby na tú loď natrafili. Keď bol malý chlapec, počul príbehy o tej lodi a o jej rozprávkovom bohatstve. Bol si ale istý, že ten starec tára, lebo on sám kedysi videl originálny denník Carmen. Bola to jedna z mála vecí, ktorá sa z nej zachránila. Videl ho v jednom obchode s raritami, no keď sa nad tým teraz zamyslel, tak to mohol byť aj podvrh.
Námorníci oslavovali až do rána. Takmer celý deň prespali a preto mohli ďalej vyraziť až o deň neskôr, ako plánovali. Nachystali si zásoby a krátko pred obedom vyrazili. Sprevádzali ich pozdravy od miestnych ľudí. Smerovali teraz na východ do jedného z najväčších prístavov kráľovstva.
Boli na ceste už dva dni a pred sebou mali ešte viac ako dva týždne. Táto časť plavby bola nezáživná, lebo oceán bol v týchto miestach dobre preskúmaný. V tretí deň krátko po svitaní sa ale začali diať čudné veci.
Začalo sa tým, že na horizonte sa objavila hmla. Kapitán nechcel kvôli tomu meniť kurz, preto namieril loď priamo do nej, aby cez ňu čo najrýchlejšie preplával. Očakával, že sa s hmlou stretnú asi okolo obeda. Posádka lode nebola nervózna. Už mnohokrát prešli loďou cez hmly a nikdy pritom nenarazili na problémy. Rozprávali sa síce príbehy o strašných morských drakoch a beštiách, ale nikto z lode na to neveril.
O niekoľko hodín čudné veci pokračovali. Okolo lode sa začalo peniť. Pri bližšom pohľade námorníci zistili, že to spôsobujú tisíce rýb najrôznejších druhov. Ryby vyzerali vyplašene a všetky sa pokúšali plávať preč od hmly. Boli medzi nimi aj delfíny, kosatky aj žraloky. Všetkých námorníkov to vyplašilo. Rybí zmätok trval niekoľko minút. Po celej lodi sa začali ozývať rôzne reči o morských potvorách a smrti. Aj samotného kapitána to veľmi znepokojilo. Rozkázal okamžite zmeniť kurz tak, aby sa hmle vyhli.
„Zažili ste už niečo také?“ opýtal sa prvý dôstojník kapitána.
„Nie. Ryby vyzerali, akoby pred niečím utekali. Nepokúšajme osud a urobme to isté,“ odpovedal kapitán.
Kormidelník obrátil loď severne. Chvíľu sa zdalo, že sa dostávajú preč. Kapitán vyšiel na mostík a skontroloval stav na lodi. Vtom sa vietor otočil východne a oprel sa o plachty takou silou, že loď takmer prevrátil. Kormidelníkovi sa našťastie podarilo včas obrátiť loď.
„Spustite plachty! Všetci muži k veslám!“ zavelil kapitán. Muži okamžite splnili jeho rozkazy. Plachty sa rýchlo spustili a vyše tridsať mužov sa chytilo vesiel. Veslovali najrýchlejšie ako sa dalo, no nemalo to žiaden efekt. Nepohli sa z miesta. Dokonca sa začali hýbať opačným smerom, ako veslovali.
V tom majú prsty nejaké pekelné sily," konštatoval zachmúrene kapitán.
Mnohých z posádky zachvátila panika. Zmetene začali behať po lodi a nereagovali na rozkazy dôstojníkov. Hmla sa začala približovať čoraz rýchlejšie. Od lode ju delilo už len niečo cez päť míľ. Kapitán hlasno zakričal na posádku: „Chlapi! Vzmužte sa! Musíme sa stade dostať! Všetci k veslám!“. Jeho slová trochu upokojili námorníkov. Všetci pochopili, že sa odtiaľ musia čo najrýchlejšie dostať a panika nijak nepomôže. Chvatne sa vrátili k veslám a začali z celej sily veslovať. Bolo už však neskoro. Hmla ich pohltila.
Okolo nich sa roztiahol biely závoj. Hmla bola veľmi hustá. Nebolo vidno na viac ako dvadsať siah. Muži prestali veslovať a úzkostlivo sa pozerali okolo seba. Všade bolo ticho. Pozorovatelia hľadeli do diaľky, no ich zrak nemohol cez hmlu preniknúť. Loď plávala sama od seba. Pomaly išli hlbšie a hlbšie do neznáma. Kapitán stál úplne vpredu a takisto si namáhal zrak. Zrazu mu cez nos prešiel zápach zatuchliny a hniloby. „Otočiť na ľavobok! Hneď!“ zakričal na kormidelníka. Loď sa prudko strhla. Vtedy sa z hmly vynorili obrysy veľkej lode. Minula Margarétu len o niekoľko siah.
Obe lode spomalili a zdalo sa, že hmla medzi nimi zredla. Muži jasne videli nápis na cudzej lodi „Carmen“. Niektorí námorníci začali nahlas vyslovovať modlitby. Carmen – pokiaľ to bola skutočne ona – bola pomerne zachovalá. Len miestami bolo vidno zažratú hnilobu a trup lode bol obalený riasami. Na vrchnú časť lode nebolo kvôli hmle vidno. Lode išli čoraz pomalšie, až sa úplne zastavili.
Kapitán zavolal dôstojníkov na poradu. „Toto nie je normálne! Tu pôsobí určite nejaké zlo!“ povedal vydesene jeden dôstojník.
Ostatní ho zahriakli.
„Je to pravda. Ako sa zdá, niečo nás prinútilo, aby sme sa stretli s touto loďou,“ povedal kapitán. „Nemôžeme tu len tak čakať. Bojím sa, že by sa mohlo stať niečo strašné, ak by sme tu ostali bez činnosti,“ pokračoval.
„Čo ale máme robiť?“ opýtal sa kormidelník.
„Neviem. Asi by sme sa mali ísť pozrieť na Carmen. Bojím sa ale, že práve to chce tá moc, ktorá nás sem doniesla,“ povedal kapitán.
„Tak či tak, nemôžeme urobiť nič iné.“ povedal prvý dôstojník. „Navrhujem, aby niekoľko mužov išlo preskúmať Carmen a ostatní tu počkajú,“ pokračoval.
Kapitán súhlasil. Dohodli sa ešte na niektorých veciach a vybrali prieskumníkov. Boli medzi nimi kapitán, druhý dôstojník a desať ďalších námorníkov. Všetci sa vyzbrojili veľkými šabľami. Muži najprv protestovali. Nikto nechcel, aby kapitán išiel s nimi. On im však rozkázal počúvať zatiaľ prvého dôstojníka. „Ak sa nevrátime do jednej hodiny, tak tento vrak podpáľte a pokúste sa odtiaľto dostať!“ znel jeho posledný rozkaz, keď nastupoval na čln.
Prieskumná družina sa s člnom dostala až k trupu Carmen. Vyhodili na ňu laná a začali sa šplhať hore. Kapitán to aj napriek svojmu veku dokázal bez problémov. Paluba Carmen vyzerala strašne. Dosky boli zhnité a prehýbali sa pod váhou námorníkov. Hlavný sťažeň spadol už dávno a prederavil tak vrchnú palubu. „Melen, vezmi si piatich mužov a preskúmajte palubu. Do podpalubia v žiadnom prípade nechoďte,“ rozkázal kapitán druhému dôstojníkovi. Melen tak urobil a o chvíľu sa stratil za sťažňom.
Kapitán ukázal smerom na mostík a ostatní išli za ním. Dvere do kapitánskej kajuty boli vyvalené. Vnútri bol neporiadok a všetko nasvedčovalo tomu, že sa tu kedysi dávno odohral boj. Medzi starými kusmi nábytku ležala kostra. Na sebe mala zvyšky šiat, aké nosili kapitáni pred vyše sto rokmi. Námorníci prehľadali kajutu, no nenašli nič dôležité. Kapitán rozkázal odtiahnuť kostru. Dvaja muži ju s odporom zodvihli a položili ju do kúta. Pod ňou ležali zvyšky hrubej knihy. Bol to nepochybne lodný denník. Kapitán ho zobral do rúk a v duchu si povedal, že tento určite nie je falošný.
Chvatne ho otvoril, no bol sklamaný. Strany sa mu rozpadali v rukách a mnohé sa nedali čítať. Nalistoval posledné záznamy. „…vyrazili s nákladom tristodvadsať prútov zlata, stojedenásť prútov striebra, osemnásť truhlíc so zlatými mincami, šiestimi truhlicami so šperkami, dvadsiatimi vrecami s perlami, šiestimi…“ začal čítať a všetkým námorníkom sa pri týchto slovách rozžiarili oči. Na chvíľu zabudli na strach a začali si predstavovať, čo všetko by s takým bohatstvom mohli urobiť. Kapitán musel preskočiť niekoľko strán, ktoré sa nedali čítať. „…nemôžeme. Pokúšali sme sa zahnať ju ohňom, no nebála sa ho. Bojím sa, že túto noc sa znovu vráti. Dúfam, že sa nám podarí…“ strana tu bola ďalej nečítateľná, tak ju kapitán musel preskočiť a znepokojene čítal ďalej. „…túto noc. Bezvetrie trvá už desať dní. Sme zachytení vo veľkej hlušine rias. Máme nádej len vtedy, ak by zafúkal poriadny vietor. Dnes nadránom sme našli ďalšieho mŕtveho. Tentokrát to bol tretí dôstojník. Mužom som povedal, že spáchal samovraždu. Nemôžem im predsa povedať, že sme ho našli stiahnutého z kože a…“ na tomto mieste boli strany rozpadnuté.
Cez kapitána aj námorníkov prešla vlna paniky. Pri posledných slovách radšej zabudli na poklad v útrobách lode. Kapitán nalistoval posledné strany. „…to zmysel. Toto je môj posledný záznam. Dostalo sa to až na vrchnú palubu. Dúfam, že tí, ktorí ušli na člnoch teraz, budú mať väčšie šťastie, ako tí, ktorí sa o to pokúsili včera. Myslím, že som na lodi už iba ja a ono. Už to vidím. O chvíľu to bude pri mne. Preklínam ten deň, keď som prevzal velenie nad touto loďou. Mal som vedieť, že to zlato je prekliate. Veď odkiaľ by ho Belerský barón nabral tak veľa? Už to je pred dverami. Nech je mojej duši odpustené a nech…“ tu bol koniec denníka.
Kapitán naprázdno preglgol. Rozpomínal sa na historky, ktoré počul v detstve. Vravelo sa, že zlato, ktoré Carmen prevážala, v skutočnosti nebolo získané právom. Vraj ho vtedy barón, ktorý ho posielal kráľovi na splatenie dlhov, ulúpil z nejakého chrámu. Počul aj, že predtým nemalo formu prútov, ale sôch a barón ho pretavil. Kapitán rozkázal námorníkom, aby išli za druhým dôstojníkom a zavolali ho sem. Zadržal však jedného, Terkasa, aby ostal s ním. Kapitán o ňom vedel, že má urodzený pôvod a aj vzdelanie.
„Povedz mi Terkas, čo vieš o barónovi, ktorému patrilo zlato na tejto lodi?“ spýtal sa ho.
„Nie veľa. Vraj to bol zločinec a klamár. Pokiaľ viem, zomrel krátko potom, ako nechal naložiť tento poklad na loď. Neviem o tom nič isté – veď to bolo pred viac, ako sto rokmi – ale myslím, že bol zavraždený.“ povedal Terkas. Kapitánovi táto odpoveď stačila. Vedel už, čo sa tu asi stalo, no nebol si úplne istý. Ostal v kabíne spolu s Terkasom a čakal na Melena.
Druhý dôstojník zatiaľ nelenil. Usilovne plnil kapitánov rozkaz a prehľadával palubu. Robil to však s iným zámerom, ako mal kapitán. Aj on počul príbehy o náklade zlata a bol presvedčený, že ho nájde. Spolu s ostatnými námorníkmi sa dostali až do najzadnejšej časti lode. Boli to kajuty pre nižších dôstojníkov. Melen ich začal horlivo prehľadávať. Jeho úsilie bolo však márne. Nikde nenašiel nič, čo by malo nejakú hodnotu. Dorazil až ku spráchnivelým schodom, ktoré viedli do podpalubia. Obišiel ich dookola a radostne vykríkol. Na zemi ležalo v prachu niekoľko zlatých mincí. Chvatne ich začal zbierať. Ostatní námorníci nelenili a „pomohli“ mu s tým. Mincí bolo dokopy asi dvadsať, čo bol pomerne slušný majetok. Medzi mužmi nastala hádka a skončila by sa určite krvavo, keby ich neprerušil Melen. „Prestaňte! Pozrite sa dole!“ skríkol na nich a ukázal prstom dolu. Muži sa zhŕkli okolo zbytkov schodištia a zbadali, čo našiel Melen.
Dole boli rozsypané ďalšie mince a bolo ich veľa. Námorníci nedbajúc na okolnosti a nebezpečenstvo zoskočili dole. Niektoré dosky sa pri dopade takmer zlomili. Našťastie boli z kvalitného dreva, ináč by sa námorníci prepadli až na dno lode. Muži začali bezhlavo zbierať zlato. Melen skočil dole ako posledný. Nezaujímali ho mince – vedel totiž, že niekde sú skryté aj zlaté prúty a šperky. V podpalubí bola tma a jediný zdroj svetla prichádzal zo schodišťa a z niektorých dier na strope. Melen zodvihol kus starej dosky, obkrútil ju svojou košeľou a posypal trieskami zo zeme. Netrvalo mu dlho a pomocou kresadla začala fakľa horieť. Nechal svojich mužov samých a rozbehol sa ďalej do vnútra lode. Fakľu držal opatrne, lebo aj keď bol zaslepený vidinou bohatstva, vedel, že by mohol poľahky podpáliť spráchnivené drevo. Nervózne prezeral miestnosť po miestnosti a prezeral zvyšky lôžok. Došiel až k ťažkým dverám. Boli zavreté. Skúsil ich otvoriť, no boli zamknuté. Hneď pochopil, že za nimi je cieľ jeho hľadania. Poobzeral sa okolo seba. Našiel zhrdzavenú kovovú tyč. Vrazil ju do škáry medzi dverami a stenou. Z celej sily zatlačil. Dvere povolili a rozlomili sa. Melen zabudol, že sú už spola zhnité. Trasúc sa vošiel dnu.
Stúpil na niečo, čo sa mu pod nohou rozdrvilo. Zohol sa po to a s výkrikom odskočil. Boli to ľudské kosti. Všade v miestnosti ich bolo desiatky. Melen však nestratil rozvahu. Pri zadnej stene zbadal, ako sa niečo leskne. Zabudol na kosti a rozbehol sa tam. Boli tam zlaté prúty elegantne poskladané do malých debničiek. Vek sa ich nedotkol a ešte žiarili nádherným leskom. Melen zobral jednu do ruky a začal ju vrúcne bozkávať. Jeho radosť prerušili zvuky krokov. Uvedomil si, že jeho muži už asi pozbierali všetky mince a teraz chcú prúty. „Ale tie patria mne! Len mne!“ prebehlo Melenovi v hlave. Bol rozhodnutý brániť si svoj majetok. Fakľu opatrne položil na zlato. Vytasil šabľu a postavil sa ku dverám. Hneď, ako vošiel dnu prvý námorník, sa rozohnal a odsekol mu časť hlavy. Muž sa bez slova zvalil na zem a vytvorila sa okolo neho veľká kaluž krvi. Niekto iný zakričal. Melen odstúpil ďalej do miestnosti. Dnu vtrhol ďalší námorník. Keď zbadal druhého dôstojníka so zakrvavenou šabľou v ruke zmeravel. Pochopil jeho úmysel a tiež vytasil šabľu. Melen však neváhal a skôr, ako sa mohol námorník brániť, mu vrazil čepeľ do srdca. Muž zareval bolesťou a začal sa metať. Jeho agónia netrvala dlho. Melen sa rozohnal znovu a odsekol mu hlavu. Krv, ktorá sa vyvalila z muža, postriekala celé okolie.
Melen stál uprostred miestnosti a čakal na ďalších. Nik iný neprichádzal, tak odložil zbraň. Ani sa nepozrel na mŕtvoly svojich bývalých kamarátov. Zachvátila ho predstava, že bude musieť zabiť všetkých. Znovu vzal zlaté prúty do zakrvavených rúk a začal ich skladať na zem. Urobil si už slušnú hromádku, keď sa náhle ozval akýsi zvuk.
Melen sa narovnal a poťažkal si šabľu. Zvuk sa ozval znovu. Bol to hlboký a strašný ston. Melen sa začal zmetene obracať. Nevedel, odkiaľ ten zvuk prichádza. Pomyslel si, že to budú ďalší námorníci a preto skríkol: „No tak, ukážte sa! Moje zlato nikdy nedostanete! Nikdy, nikdy…“ pričom sa mu po tvári začal liať pot.
Ston sa ozval znovu a tentokrát bol silnejší. Melen sa prudko otočil a zbadal, že zlaté prúty začali zvláštne žiariť. Tie, ktoré poskladal na zem, najviac. Zdalo sa, že krv z námorníkov začala prúdiť smerom k nim. Keď sa dotkla prútov, ozval sa neľudský výkrik. Melen si vystrašene uvedomil, že kričí to zlato! V panike sa rozbehol k dverám, no potkol sa na námorníkovom tele. Spadol na zem a pokúšal sa bezmyšlienkovite vstať. Niečo ho ale zadržalo. Melen zacítil na chrbte niečiu ruku. Prudko sa obzrel a od strachu začal kričať.
Za ním stála mŕtvola bez hlavy a rukou mu sápala po krku. Melen do nej z celej sily kopol a mŕtvy námorník odletel dozadu. Tu ho naraz chytili ruky mŕtvoly, na ktorej sa potkol. Oživený mŕtvy ho chytil za krk a začal ním lomcovať. Melen zacítil už iba strašnú bolesť a tupé prasknutie väzov.
Kapitán čakal spolu s Terkasom v kajute na ostatných. „Povedzte mi, kapitán, čo si o tom myslíte?“ opýtal sa Terkas po dlhšej chvíli mlčania.
Kapitán prerušil svoje zamyslenie a prenikavo sa pozrel na Terkasa. „Nuž… možno sa to bude zdať smiešne, no myslím si, že to náklad, ktorý táto loď prevážala, bol prekliaty,“ povedal vážne. „Zlato bolo predtým odliate vo forme sôch. Myslím, že v ňom bola nejako zachytená akási strašná moc. Tým, že barón sochy pretavil, ju možno znovu prebudil,“ pokračoval.
„Ale aká moc to mohla byť?“ striasol sa Terkas.
„To môžem len hádať. Možno duša nejakého zlého človeka, alebo dokonca démona,“ odpovedal kapitán. Terkas chcel ešte niečo povedať, no veci v kajute sa začali triasť. Začuli rýchle kroky, ktoré smerovali k nim. K dverám kajuty pribehlo sedem námorníkov. „Kde je druhý dôstojník a ostatní?“ spýtal sa kapitán rýchlo.
„P-pane, stalo sa niečo strašné… ostatní sú mŕtvi… no vlastne nie úplne…“ povedal trasúcim hlasom jeden z mužov.
„Upokoj sa a povedz, čo sa vlastne stalo!“ okríkol ho kapitán.
„To, čo som povedal. Boli sme v podpalubí. Viem, že ste to zakázali, no zlákalo nás to zlato. Bola tam kopa zlatých mincí a my sme ich zbierali. Druhý dôstojník sa niekam vytratil a o chvíľu za ním išli ďalší dvaja. Potom sme počuli už iba výkriky. Čakali sme, čo sa stane, preboha… tá hrôza…“ povedal námorník a pri posledných slovách sa zasekol.
Iný pokračoval: „Pane, musíme odtiaľto hneď odísť! Tam dole je nejaké zlo. Videli sme mŕtve telá, boli to naši. Ale oni CHODILI! Boli brutálne znetvorení, no rozbehli sa k nám. Utiekli sme len tak-tak,“ dokončil a začal ťažko dýchať.
Kapitán neváhal a prikázal okamžite opustiť palubu Carmen. Námorníci sa rozbehli k lanám. Dosky paluby však nevydržali také preťaženie a praskli. Niektorí námorníci sa prepadli. Ostatní im chceli pomôcť, no pri pohľade dole im zamrzol dych v pľúcach. Boli tam desiatky kostlivcov, ktorí sa vrhali na chudákov námorníkov a trhali z nich kusy mäsa. Kapitán sa v panike obrátil a zbadal ďalšie mŕtvoly, ako sa rýchle pohybujú smerom k nim. Bola medzi nimi aj mŕtvola Melena a v rukách zvierala zakrvavenú šabľu. Námorníci zoskočili z paluby do vody blízko člnu a začali k nemu plávať. Kapitán ostal na lodi. Uvedomil si, že sa odtiaľ nikdy nedostanú, pokiaľ tu bude tá loď. Rozbehol sa ku kapitánovej kajute, no pri dverách ho prekvapila kostra, kapitánová kostra.
Obratne sa jej vyhol a rozbheol sa do zadnej časti lode. Prenasledovalo ho viac ako tucet mŕtvol. Kapitán skočil cez jednu dieru do podpalubia. Tvrdo dopadol, no rýchlo sa postavil. Bol vo veľkej miestnosti plnej spráchnivelých drevených dosiek. Bola to kedysi nejaká dielňa. Trasúcimi rukami vybral z vrecka kresadlo a škrtol ním pri jednej doske. Netrvalo dlho a drevo sa vznietilo. Oheň sa rozširoval vďaka suchému drevu mimoriadne rýchlo. O chvíľu sa chytila celá miestnosť a plameň zachvátil aj palubu. Kapitán vybehol von z miestnosti a vykríkol od strachu.
Bol v tej istej miestnosti so zlatom, v ktorej bol pred chvíľou Melen. Zlaté prúty žiarili červeným svetlom a nad nimi sa vznášali nehmotné bytosti. Boli to duše všetkých námorníkov, ktorí boli na tejto lodi zabití. Zlato svietilo čoraz viac. Kapitán úplne paralyzovaný stál s výkrikom na tvári. Svetlo zo zlata sformovalo z duší neforemnú krvavú hmotu, ktorá sa začala hýbať smerom k nemu. Kapitán s hrôzou v očiach videl, ako mu obalila nohy. Necítil už nič iné, ako bolesť. Cítil, ako sa mu stráca krv z tela, až padol na zem. Posledné, čo videl, bola tá hmota, ako sa mu blíži k hlave, a svetlo ohňa.
Námorníci doplávali k člnu a chvíľu ešte čakali na kapitána. Potom zbadali, že z lode vychádza dym a plamene. Rýchlo začali veslovať smerom k Margaréte. Prvý dôstojník videl len horiacu loď. Námorníci z Margaréty pomohli mužom von z člna. „Kde je kapitán?“ opýtal sa hneď prvý dôstojník. Ako odpoveď Terkas len pokrútil hlavou.
Prvý dôstojník pochopil a rozkázal mužom chytiť sa vesiel. Carmen začali oblizovať plamene a začala sa rozpadať. Hustý dym vstúpal hore a bolo ho dobre vidno aj cez hmlu. Zrazu sa z lode ozval strašný, ohlušujúci výkrik. Hmla sa začala strácať a znovu sa rozfúkal vietor. Prvý dôstojník rozkázal napnúť plachty. Vietor sa do nich oprel veľkou silou a loď sa začala plaviť preč od horiaceho vraku. Námorníci videli už iba, ako sa potápa a voda okolo nej sčervenela krvou. O chvíľu z Carmen ostali už iba kúsky zuhoľnateného dreva, ktoré bezcieľne plávalo na hladine.
Prvý dôstojník si dal na hlavu kapitánsku čapicu a zavelil nabrať kurz späť na západ. Potrebovali sa najprv zotaviť z tejto príhody a ostrovania budú určite radi, keď budú počuť nový príbeh…