Perseův bodec je klasická space opera so špionážnou zápletkou. Ponúka nenáročné, miestami na hranici triviálnosti balansujúce, avšak dynamické čítanie o Zrade a Pomste v patrične bizarných kulisách. Príbeh je výnimočný azda iba svojou banalitou. Hlavným hrdinom je ustavične chorý chlapík, ktorý hravo prepláva 50 metrov pod vodou., Odbojný syn vodcu megaspoločnosti /keby o svojej vzbure stále nedrístal, nevšimli by sme si ju, koná totiž ako snaživý, no trocha nasprostastý – a teda ideálny – zamestnanec/, neochvejne hľadá svoju sestru, ktorá zmizla vo víre intríg, Za všetkým stoja odporní mimozemšťania. Nepáči sa im, že hrajú druhé husle a rozhodnú sa pozmeniť svoje telá na dokonalý ľudský obraz.
V protiklade k pochybnostiam a skromnosti Lema, Carda či Strugackých nám May ponúka rovnicu ako okopírovanú z románov 19. storočia – len namiesto všemocných a bohurovných bielych mužov tu máme Pozemšťanov ako celok. Mimozemšťania reprezentujú nedovyvinutý zvyšok.
Všetko teda je na svojom mieste, všetko je, ako má byť. Planéty, kde sa odvíja dej len tak kypia potvorami /zobákonosý medveď, ropucha, ktorá zhltne chatrč / v hrdinovia kypia hormóny. Jeho vyvolená ho sprvu odmieta a potom odrazu nie – kedy sa udiala zmena, to vie len boh a autorka…Ako v klasickej space opere je psychika hrdinov v mínuse, všetko sa odvíja v teatrálnych gestách, úsmevoch, chlapení sa a vrtení zadkom., Posledná z činností, pochopiteľne prischla hlavnej hrdinke. Tá by si zaslúžila prinajmenšom titul hus eónu a galaxie. Julian May však takýto úspech nestačí, – spomenutá hrdinka nie je blondína – a tak je konečne prelomený stereotyp – vysvitá, že existujú aj excelentné hlúpe brunetky so škoricovou pleťou.
Príbeh ako celok sa odvíja takmer tak rýchlo ako narýchlo bol…nie slovo napísaný tu nesedí, skôr bol ulepený či zostavený z vopred hotových prefabrikátov – a preto chutí 467 mcdonaldovský hamburger v piatkovej večernej zmene.
Zaplní žalúdok i oči – čím však, to sa radšej nepýtajte.
Jednotlivé zložky textu sú uhnetené tak narýchlo, že vyvolávajú opačný dojem, než bolo zamýšľané. Hrozné obludy sú smiešne. Dojímavé scény tiež. Z deja je jasné, že autor ho mal jasne premyslený zhruba dve strany vopred.
Našťastie, zakaždým si predplánoval voľačo patetické, napínavé alebo vážne, takže sa nasmejete do chuti do popuku i do hrsti – presne ako v Markovi Stoneovi či podaktorých bondovkách.
Ľahko čitateľné, ešte ľahšie zabudnuteľné dielko dôstojne reprezentuje ukážkový sf brak – a tak je veľmi pravdepodobné, že si ho napriek mojim slovám mnohí z vás kúpia a budú spokojní. Ako oddych pri vnímaní s mozgom vypnutým a vypľutým po práci, totiž jednoznačne boduje.