 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Nič dobrého (a ani zlého) nevznikne samo od seba, vždy za tým treba hľadať nejakú ruku, ktorá sa priložila k dielu. Iste, po rokoch sa veľmi ľahko zabúda, že tieto veci, vrátane kultúry, tu neboli odjakživa, nie sú našou samozrejmou súčasťou, ale niekto ich musel vymyslieť a pracovať na tom, aby sa z počiatočnej idey stala realita. Jedným z takýchto ľudí je Vlado Srpoň.
Motto (podľa Vlada Srpoňa)
Je smažno, lepě svihlí tlové
se batoumají v dálnici,
chrudošiví jsou borolové
na mamné krysy žárnící.
Henry Kuttner, poviedka Chrudošiví jsou borolové – 1952
Vlado, o tebe sa dá s istotou povedať, že si spoločenský človek. To bol dôvod, prečo si sa podujal podieľať na budovaní česko-slovenského fandomu? Chýbala ti spoločnosť ľudí s podobnými názormi a životným štýlom?
SF literatúru som objavil ako osemročný chlapec. V mestečku Sereď, kde som vyrastal a poznal množstvo rovesníkov, nik z nich, dokonca ani väčšina mojich učiteľov nepoznala samotný výraz vedecká fantastika alebo science – fiction. Bol som sám ako prst, nielen bez súrodencov, ale i so svojím koníčkom, ktorý ma stále viac fascinoval.
Neskôr, keď som žil v Bratislave, som v knižniciach spoznal ľudí, ktorí si požičiavali knihy s tematikou SF. V tých rokoch sa vydávala iba fantastika československá, sovietska a krajín socialistického spoločenstva. Západná a americká SF vychádzala veľmi vzácne, ak áno, tak len od ľavicovo orientovaných autorov. S čitateľmi SF z knižníc sme diskutovali o vesmíre, astronómii, letoch do hlbokého vesmíru. Žiaľ, nik z týchto prvých fanúšikov sa po svadbe tomuto fascinujúcemu žánru už nevenoval. Bol som rozčarovaný. Našťastie ma ako elektrotechnika osud zavial do obrovského Slovnaftu, kde som onedlho spoznal viacero scifistov telom i dušou.
Pochádzaš z rodiny, kde sa dbalo nielen na veci materiálne, ale aj na veci ducha a pohľadu za horizonty všedných udalostí. Myslíš, že toto prostredie neskôr formovalo tvoj záujem o fantastiku?
Po matke a starých rodičoch sme boli dolniaci. Brat mojej mamy Adriany Mihálikovej, syn mojej babičky Magdalény, bol národný umelec, básnik, esejista, redaktor, politik, prekladateľ antických drám Vojtech Mihálik. Môj strýc bol ikonou socialistickej kultúry. S jeho talentom a dielom ma porovnávali moji učitelia i príbuzní neustále. To bolo moje duchovné peklo.
Matkin otec bol murár, babička bola slúžkou u bohatých židov v Trnave. Mala doma knižnicu s asi 150 knihami (ruskými, nemeckými, českými, knihy Spolku sv. Vojtecha v Trnave, aj knihami žánru fantastiky – neuveriteľné). Môj otec Eduard pochádzal z Liptovskej osady. Jeho rodičia boli bohatší strední roľníci s lúkami, pasienkami a lesom, ale v roku 1956 ich nazvali kulakmi a ukradli im všetok majetok. Prázdniny som trávil u nich. Mali veľkú knižnicu ruských románov, českej literatúry i slovenskú klasiku. Najradšej som čítal Jiráska, Nerudu, Svatopluka Čecha a dokonca som tam našiel aj Verneho!
Moji rodičia mali štandardne dobrú knižnicu. Otec ako dôstojník ČSA obľuboval vojnové či historické knihy, beletriu i českú literatúru, kde som v roku 1963 objavil moju osudovú knihu „Planeta tří sluncí“ od Vladimíra Babulu s ilustráciami Františka Škodu. Bolo to o ceste medzinárodnej komunistickej posádky k systému Proxima Centauri, kde svietili tri Slnká – modré, žlté a červené. Dnes toto dielo považujem za komunistickú agitku, ale vtedy to bol pre mňa napínavý, fascinujúci a tajomný román.
A ako neskôr? Ktorí autori fantastiky ťa nadchli hneď na začiatku natoľko, že si si povedal – tak toto je konečne voľačo pre mňa?
V dobách ranných šesťdesiatych rokov som prirodzene našiel z oblasti fantastiky len to, čo bolo cenzúrou povolené. Napríklad v KMČ (Klub mladých čitateľov) začali vychádzať mayovky. Ako decká sme ich hltali. Neskôr som sa od strýka Mihálika dozvedel, že originálne mayovky, ktoré i on v mladosti čítal, boli pretkané kresťanskou morálkou; dokonca Winetua ku kresťanstvu priviedol Nemec Old Shaterhand. V rodičovskej knižnici som okolo roku 1964 objavil Stanislawa Lema a jeho román Astronauti. Bol to prvý Lemov sci-fi román, ktorý dobová kritika zavrhla ako dielo, nemajúce nič spoločné so socialistickým realizmom. V tom istom roku som bol s rodičmi na dovolenke v Krkonošiach. Bývali sme vo vojenskej zotavovni Bedřichov, kde bolo aj kino. Tam som uvidel to, o čom som vždy sníval – let do ďalekého vesmíru. Bola to Ikarie XB1, dodnes podľa mňa neprekonaný československý film tohto žánru. Film bol natočený podľa Lemovej knihy K mrakom Magellanovým. Vtedy som začal pátrať po diele génia, ktoré podľa mojich dnešných znalostí ďaleko presiahlo väčšinu svetových autorov fantastiky, snáď až na bratov Strugackých. Vďaka Pavlovi Weiglovi, Lemovmu dvornému prekladateľovi, som získal autorovo kompletné dielo. S Lemom som sa osobne žiaľ nikdy nestretol, hoci niekoľkokrát som mal šancu ísť k nemu s Pavlom na návštevu. Povinnosti mi to však nedovolili a dones to ľutujem. Z ostatných SF autorov sú mi najbližší českí autori počínajúc Nesvadbom cez Neffa, Františka Novotného, Jaroslava Veisa, po už klasika Vladimíra Párala. Z USA som akceptoval len autorov Zlatého veku SF. Mám rád klasiku.
Časom ti však iba čítanie a sledovanie filmov prestalo stačiť a začal si sa aktívne zúčastňovať na živote okolo fantastiky. Ako to bolo?
V roku 1984 som sa dozvedel od Igora Koleka z IQ 2000, že v Pardubiciach je celoštátne stretnutie fanúšikov sci-fi – teda fandomu, s názvom Parcon (Pardubický con). Samozrejme sme sa všetci scifisti z Bratislavy rozhodli zúčastniť tohto conu, ktorý mal za sebou už dva ročníky, 1982 a 1983. Stretnutie sa konalo na Vysokej škole technickej cez prázdniny, na ubytovanie boli voľné „koleje“, teda internáty. Parcon navštívilo 400 fanov, spisovateľov a vydavateľov. Mal som šťastie. Zoznámil som sa s Ondřejom Neffom, Zdeňkom Rampasom. Pagim, Honzom Pavlíkom, s vydavateľom Ivom Železným, spisovateľom Františkom Novotným, Ivanom Kmínkom, Vladimírom Páralom, etc. Pardubický Parcon a jeho nasledujúce dva ročníky (1985 a 1986) ma priviedli do sveta príjemných inteligentných ľudí a k pevnému rozhodnutiu založiť v Bratislave svoj SF klub.
Parcony som pravidelne navštevoval do roku 1997, keď sa konal v Spišskej Novej Vsi spojený s Tatraconom. Tatracon som prvýkrát navštívil v roku 1985 a tam som spoznal vynikajúceho človeka Mia Bútoru, doterajšieho organizátora TC. Mojim ďalším príjemným zážitkom boli brnenské Dracony v hoteli Santon na Brnenskej priehrade. Komorný Dracon bol viac orientovaný na diskusie, spoznávanie nových tvárí a bohatierske pitky. V decembri roku 1989, v deň, keď odstúpil Gustáv Husák zo svojej funkcie prezidenta ČSSR, sme na popud Ondřeja Neffa a Zdeňka Rampasa založili československý syndikát autorov a priaznivcov fantastiky. Od roku 1984 až do roku 1997 som navštívil desiatky konvencií a porád klubov. Potom som zanechal akúkoľvek činnosť v oblasti SF. Mal som neúprosný pocit, že už nemám čo v oblasti fandomu a novej prichádzajúcej generácii orientovanej viac na fantasy a hry povedať. Musel som sa venovať dospievajúcim deťom a svojej vydavateľskej a distribučnej firme s názvom SFÉRA. Jedenásť rokov som bol mimo diania fandomu , no prežil som viac napínavého, keď som sa začal venovať produkcií hudby a hudobných nosičov – vyprodukoval a distribuoval som 5 miliónov nosičov za desať rokov.
Sféra ako scifi klub. Dnes je SFK Sféra už priam historickým pojmom. Kto sa zúčastnil tohoročnej májovej porady klubov slovenského fandomu, mohol nadobudnúť dojem, že v súčasnosti sa to na Slovensku scifistickými klubmi a združeniami len tak hemží. Povedz, ako to bolo v časoch, keď Sféra bola ešte len bláznivým nápadom, a čo všetko ste museli prekonať, aby sa dostali do povedomia verejnosti?
SF Klub Sféra vznikol v bratislavskom Slovnafte. Skupina fanov uvažovala o náplni, činnosti a význame tohto klubu. Základný problém – problém zriaďovateľa – bol vyriešený: stal sa ním CZV SSM Slovnaftu. Naše predstavy o klube boli vlastne klasické – prednáškovou, audio-vizuálnou a literárno-knižničnou formou oboznamovať verejnosť o zmysle a význame SF. Našou najvýznamnejšou aktivitou bolo vydávanie fanzinu s dostatočne vysokým nákladom, aby pokryl záujem všetkých jestvujúcich SF klubov vo vtedajšej ČSSR. Bol rok 1986 a o konci socializmu sme nemali ani poňatia. V tých časoch bolo na činnosť mladých ľudí v oblasti kultúry potrebné povolenie od podnikového alebo mestského SZM. Museli sme napísať, aká činnosť sa bude vykonávať a čo bude jej obsahom. Tak sme spísali dokument, že v klube Sféra budeme prezentovať najnovšie výdobytky vedy, astronómie, kozmonautiky a kinematografie, s prihliadnutím na literatúru „vedeckej fantastiky“, ako ju nazývali súdruhovia v ZSSR. Podnikové SZM súhlasilo a pridelili nám i miestnosti v kultúrnom stredisku Slovnaftu. V roku 1986 už boli na trhu videorekordéry i prehrávače. V tomto roku boli k dispozícii tri systémy , Beta, Video 2000 a VHS. Slovnaft nám kúpil všetky tri verzie, navyše tri farebné televízie a reproduktory. Diverznú činnosť sme mohli začať. Bolo nás 9 kmeňových zamestnancov Slovnaftu a priatelia priateľov dokázali zohnať filmy na všetky tri systémy. Pred prezentáciou filmu sa konala prednáška – buď o novej knihe fantastiky, alebo náčrt, o čom film bude. V klube sme si vymieňali knižky, časopisy a videofilmy. Mali sme kapacitu 50 miest. Postupne sa v Slovnafte rozšírilo, čo sú to za projekcie, a návštevnosť sa zvyšovala občas i na stovku zvedavcov. Našťastie filmov systému VHS s tematikou fantastiky a hororu bolo medzi Bratislavčanmi tisíce. V mojich prednáškach som začal pritvrdzovať nielen o SF, ale i o ekonomickom stave krajiny, životnom prostredí, a budúcnosti našich potomkov. Texty mi poskytovali vtedajší ochranári ako Jano Budaj, Mikuláš Huba, Zuza Francisci a iní. Začali sme projekcie prohibičných filmov ako Farma zvierat alebo 1984 (Orwel), Tarkovského Solaris podľa Lema, a najmä vtedy úplne neznáme americké SF filmy. Spoľahlivým návštevníkom sme začali rozdávať samizdaty Bratislava Nahlas či xeroxové kópie vyjadrení disidentov. Napodiv nás do roku 1989 nikto nepotrestal zákazom činnosti.
Asi sa, našťastie, nenašiel nik, kto by vás udal. S klubom Sféra je úzko spätý v súčasnosti snáď najnavštevovanejší festival sci-fi, fantasy a hororu – Istrocon, ktorého prvý ročník sa konal v roku 1988. Aké to bolo rozbiehať takýto nevšedný projekt v časoch totalitného režimu?
Už v roku 1986 v začiatkoch klubu Sféra sme uskutočnili v našom klube prvú aukciu kníh žánru fantastiky, kde sa zúčastnilo asi 50 kupujúcich a predávajúcich. Spomínam si i na ceny – v aukcii roku 1986 som vydražil knihu Jeana Hugrona Znamení Psa z výkričnej ceny 50 Kčs na 500 Kčs. Všetci účastníci si vydražili v priemere 2,5 knihy. To nás podnietilo k ďalším aukciám. Začiatkom roku 1987 sme v Slovnafte uskutočnili celobratislavskú aukciu kníh, rozšírenú o horor a špekulatívnu literatúru. Prišlo okolo 150 účastníkov, to sme už dražili vo veľkej zasadačke. Najvyššia cena knižky veštkyne Blavatskej sa vydražila na 900 korún z výkričnej ceny 150 korún. V ten istý rok nám podnikové SZM povolilo uskutočniť prvé bratislavské stretnutie fanúšikov SF. Akciu sme nazvali KOBRACON (Konečne bratislavský con). Na Kobracone sme už mali i hostí na prednášky: Ondreja Herca, spisovateľa Antona Hykischa a Vlada Sagmeistera ako psychotronika. Prezentovali sme obrazy Ďura Maxona, Milana Dubnického a Ivana Kováčika. Samozrejme bola aj aukcia kníh. Prišlo 120 účastníkov, z ktorých viacerí vystavili vzácne rodokapsy, komiksy Káju Saudka, dokonca aj Foglara z prvej republiky. No a v roku 1988 sme uskutočnili prvý Istrocon, taktiež v Slovnafte. Tam už prišli scifisti z Brna a Prahy. Poliaci prezentovali plagáty a obrazové publikácie. Na prednášky som pozval významných publicistov, napr. Fedora Gála, ktorý predniesol veľmi drsnú kritiku socializmu v Československu a blížiaci sa ekonomický krach. S otvorenými ústami ho počúvalo celé vedenie SZM v Slovnafte. Povolili mi uskutočniť Istrocon 89, ktorý sa už návštevnosťou blížil k Parconom. Na prednáškach sa už otvorene kritizovala vládnuca klika a na videu prebiehali nielen najnovšie filmy, ale i dokumenty z bratislavských i pražských protestov študentov a veriacich. A to ešte nebol november. Tento Istrocon sa mi vydaril najlepšie vďaka členom Sféry i tých, ktorí mohli predniesť pred inteligentným publikom z celého Československa názory na blížiace sa udalosti, ktoré zakrátko zmenili celý socialistický blok. Parcon ´90 Bratislava bol už v inom svete a prišla tam i elita sci-fi aktivistov i autorov. Bola to najväčšia akcia, ktorú som vo vtedajšom veľmi ranom kapitalizme dokázal zorganizovať i s podporou českého fandomu.
V rokoch 1991 až 2002 na Slovensku fungoval ďalší významný projekt, Cena Gustáva Reussa vyhlasovaná Slovenským syndikátom autorov fantastiky, ktorý založil Ondrej Herec. Niekoľko ročníkov si sa po Hercovom boku spolu s ďalšími podieľal na organizačnej stránke tejto súťaže. Čo pre teba CGR znamenala?
Po skončení mojej dovtedy najväčšej akcie, Parcon ´90 Bratislava, som pocítil hroznú vnútornú prázdnotu. Mal som pocit, že už nič také stresujúce nedokážem. Sedel som na troch stoličkách, rodina, fandom, práca v mojej firme. Komu sa venovať? Onedlho som sa vzchopil a začal som s Ondrejom Hercom pripravovať prvú literárnu súťaž na Slovensku, venovanú fantastike. Robili sme to pod hlavičkou SSAF ktorého som bol spoluzakladateľom.
Vysvetlil by si našim čitateľom vysvetliť, kto to vlastne bol Gustáv Maurícius Reuss, podľa ktorého bola cena pomenovaná?
Nuž, pred 175 rokmi sa vo Veľkej Revúcej narodil dnes už takmer zabudnutý polyhistor Gustáv Maurícius Reuss. Bol to muž mnohých záujmov. Venoval sa najmä botanike, zoológii, archeológii, etnografii, histórii, mytológii, zemepisu, astronómii a samozrejme literatúre. Pre slovenskú fantastiku je Reuss zaujímavý najmä kvôli dielu „Hviezdoveda alebo životopis Krutohlava, čo na Zemi, okolo Mesiaca a Slnka skúsil a čo o obežniciach, vlasaticiach, pôvode a konci sveta vedel“. Rukopis pochádza z rokov 1852 – 1856. Toto dielo je vôbec prvým pokusom popularizovať na Slovensku vtedajšie poznatky o astronómii a kozmológii formou dobrodružno-fantastického príbehu. Na pozadí neuveriteľných dobrodružstiev Krutohlava a jeho družiny vo vesmíre a na obežnej dráhe Zeme je čitateľovi umožnené spoznať dobové vedecké poznatky a názory na vesmír. Je teda vôbec prvým známym slovenským (hornouhorským) autorom literárnej fantastiky. (Článok o Gustávovi Reussovi od Vlada Srpoňa vyjde na našom webe v najbližších dňoch samostatne, pozn. red.)
Nie všetko a vždy vo slovenskom fandome prebiehalo ideálne. Ako sa na jeho vývoj a prípadné kolízie pozeráš teraz s odstupom rokov a životných skúseností?
Dodnes pre mňa je vážený a akceptovaný napríklad Mio Bútora, neúnavný organizátor Tatraconov a dobrý kamarát. Intelektuál Ondrej Herec, ktorý sa celý aktívny život venoval teórii fantastiky, Vlado Sagmeister – psychtronik scifista a dnes majiteľ súkromnej televízie, Juro Maxon – vynikajúci airbrashista a inteligentný diskutér, Heňa Halgóciová, ktorá dodnes vedie obchody s SF literatúrou a PC hrami, spisovateľ a dramatik Andrej Ferko, Peter Uličný – novinár, ktorý propagoval v SF v médiách i s Milošom Ščepkom, Juro Toman – talent na hard sociálnu SF (môj osobný terminus technicus), Eva Kováčová – autorka mnohých básnických zbierok a zanietená fanúšička SF ,dal som jej nick Stará vražda, Alexandra Pavelková, ktorá vyrástla v cene GR na vynikajúcu autorku fantastiky, a viacerí Bystričania – najmä Ondrej Krug. Košice s Martinom „Šimonom“ Schusterom, ktorý dodnes vo fantastike funguje. Ja som ho považoval i za veselého východniara, trochu oplašenáho, s nemalou dávku megalománie, ale organizátor par excelent, skoro ako ja :). Milan Dubnický ako výtvarník. Novú generáciu však nepoznám. Chcel by som tu trochu vyjadriť vzťah k Petrovi Pavelkovi. Uznávam ho ako kvalitného človeka, ktorý mi mnohokrát pomohol i v organizácii Parconu ´90 v Bratislave. Žiaľ začiatok kapitalizmu na Slovensku sa prejavil i medzi scifistami. Jaro Plvan s Petrom Pavelkom otvorili v roku 1991 prvé kníhkupectvo SF a fantasy na Slovensku – Arrakis v Bratislave. Onedlho nastala medzi nimi nejaká animozita, zrejme pre náklady a malé zisky. Osobne som sa pokúšal nejako pomôcť, no nadarmo. Na Parcone ´97v Spiškej Novej Vsi, som sa s Petrom pokúšal nejako slovne skontaktovať, žiaľ bez výsledku, a doteraz neviem, prečo sa tak stalo. V tejto situácii najviac získala Heňa Galgóciová, ktorá do dnešného dňa úspešne prevádzkuje niekoľko predajní SF a hier, a ja si ju nesmierne vážim. Tak isto neustále obdivujem húževnatosť Ivana Aľakšu, zakladateľa časopisu Fantázia. Nik na Slovensku ho dosiaľ nedokázal prekonať.
Pred niekoľkými rokmi si opustil Slovensko a presťahoval si sa do Prahy. Pretrhali sa staré väzby alebo v nich pokračuješ ďalej?
Do Prahy som prichádzal aj z profesných príčin od roku 1997. Keďže som mal telefónne čísla na pražských fanov, nebol problém sa s nimi stretnúť a hodinku dve v „hospůdce“ pohovoriť. Interkom mi do Bratislavy chodil pravidelne, takže som mal predstavu, čo sa deje. Začiatkom roku 2008 som si v pražskej Anonci dal inzerát, že hľadám miesto v profesii elektrotechnika. Ozvalo sa mi niekoľko firiem , ale vybral som si Datart, predaj elektroniky.
No a keďže sa každý štvrtok v týždni sa stretávajú „dinosauri“ SF v centre Prahy na Palackého ulici v „hospůdce U Kruhu“, nie je problém každého, koho poznám, stretnúť a podiskutovať s ním. Pre Zdeňka Rampasa som zdokumentoval stovky fotografií z conov, ktoré som navštívil. A začal som písať niekoľkodielnu históriou môjho pôsobenia vo fandome – a nielen toho.
Sú súčasní autori fantastiky – naši či zahraniční – ktorí ťa stále majú čím osloviť?
Nesledujem nové trendy v oblasti fantastiky. Myslím, že už bolo napísané všetko vo všetkých žánroch a nie je čo nové povedať. Som náročný čitateľ a prísne si vyberám, čo čítať. Priznám sa, že nemám v obľube fantasy. Sú to rozprávky, ktoré sa v dejinách kultúrneho ľudstva objavili nespočetnekrát. Žiaľ, samotné science fiction ani fantasy nevyskočili z uzavretého geta a zistil som, že to platí i o fandome.
Môžeme ťa na niektorom cone stretnúť v blízkej budúcnosti?
Dvanásť rokov, od 1984 do 1998, som sa snažil o propagáciu československej fantastiky a fandomu v slovenskej i českej tlači, a podarilo sa – desiatky článkov. Usporiadal som Parcon ´90 Bratislava. Vymyslel som Istrocony a prvé dva organizoval. Bol som spoluzakladateľom literárnej súťaže Cena Gustáva Reussa a spolupracoval som na niektorých publikáciách Krutohlav. Všetky akcie som spolufinancoval podľa mojich finančných možností. Nie som samoľúby, len sklamaný. Nikdy som nedostal od nikoho aspoň písomné uznanie, nieto ešte ocenenie. Tak ako vynikajúci autor SF Jaroslav Veis zanechal písanie toho to žánru, podobne ako Pavel Kosatík sa stal profesionálnym historikom, i ja síce sledujem dianie, ale mám prácu, ktorá mi znemožňuje navštíviť cony. Neviem, snáď.
Ďakujem za rozhovor a verím, že mnohí čitatelia nášho portálu budú súhlasiť, ak si dovolím vyjadriť v ich mene poďakovanie aj za to, čo si pre slovenský fandom urobil.
Alexandra Pavelková