 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Vedomie človeka v kyberpriestore
Nie všetci si uvedomujeme, že internetová komunikácia je v súčasnosti spoločenskou nevyhnutnosťou. Nejde iba o získavanie či odovzdávanie informácií, ktoré sú žiaduce pre prácu, prieskum alebo vzdelanie – je to i záležitosť osobných potrieb, spoločenskej prestíže. Prvák na univerzite, ktorý nevie používať internet, sa okamžite snaží odstrániť to, čo i sám považuje za hendikep. Hypertext totiž ponúka používateľovi internetu stále sa rozširujúce možnosti. Skúsený používateľ internetu – a dostatočne skúsené môže byť dnes hociktoré osemročné dieťa – sa díva na hyperdokument okom muchy. Jednotlivé fazety snímajú textové polia, nápisy, obrázky, tabuľky, čísla, znaky, bannery, horizontálne i vertikálne lišty s posuvníkom a skladajú sa do celkového obrazu jednej webovej stránky, nezriedka umocneného hudbou alebo zvukovými efektmi. Pri pátraní po správnej informácii v tomto informáciami presýtenom svete používateľ naráža na živé nápisy a znaky. Po náraze postúpi o krok vpred, ale pokiaľ sa informácia ukáže nesprávnou, nadbytočnou alebo zavádzajúcou, vráti sa späť a hľadá ďalší živý bod, ktorý ho posunie ďalej. Ľavé a pravé tlačidlo myši sú predĺžením jeho zraku, koliesko uprostred je jemným snímačom, používaným na spresnenie, zaostrenie. Klávesnica je pre prostriedkom na vyjadrenie jeho požiadaviek, názorov, emócií. Monitor nie je len oknom do sveta informácií, ale skôr širokou bránou k iným ľuďom, pretože virtuálne stretnutie je pre súčasného človeka v mnohých oblastiach rovnocenné fyzickému stretnutiu. Používateľ internetu sa stáva jeho spolutvorcom.
Celosvetové prepájanie počítačov pokračuje v stále rýchlejšom tempe. V skutočnom i virtuálnom svete prebiehajú boje o budúce štandardy mnohovrstevnej komunikácie. Firmy a spoločnosti zápasia medzi sebou v snahe uviesť na trh dynamickejší softvér na prenos dát, útočia na náš zrak, sluch, ovplyvňujú či dokonca vytvárajú náš vkus. To, čo chápeme ako nové technológie, pokrýva mnohotvárnu aktivitu ľudstva od samého počiatku. Činorodosť vizionárov mala odjakživa blízko k novotám, k hľadaniu ciest vedúcich k vesmírom lepším, krajším alebo prinajmenšom zaujímavejším. Trvalo veľmi krátko, kým sa virtuálna realita z fiktívneho intelektuálneho dobrodružstva zmenila na každodennú nevyhnutnosť človeka modernej doby. Táto zmena zasiahla všetky aspekty ľudského života, lebo východiskom úspechu – pracovného, spoločenského aj osobného – sú informácie. Dostupnosť internetu prestáva byť prekážkou, čoraz viac ľudí dáva prednosť informáciám, získaným jeho prostredníctvom.
Médiá v médiu
Printové médiá, čo ako pravidelné, nedokážu v aktuálnosti konkurovať tým internetovým, schopným obnovovať, dopĺňať a zverejňovať informácie každú minútu. Internetové noviny majú výhodu okamžitej spätnej väzby, ktorá môže redakcii pomôcť rýchlo reagovať na požiadavky čitateľov. Kyberpriestor nie je ohraničený územím štátu ani plochou novinového hárka, informácie sú dostupné odkiaľkoľvek, v širšej škále a vo všeobecnosti sú ľahšie identifikovateľné. Televízne stanice prechádzajú na paralelné vysielanie po internete a navyše na internete disponujú archívmi svojich relácií. Divák nielenže môže sledovať čerstvé správy v jednom z okien svojho monitora hoci aj na pracovisku, ale navyše si môže vyhľadať v archíve to, čo mu uniklo. Podobne sa správa väčšina rozhlasových staníc: Tá ktorá nemá svoje internetové dvojča, nie je „in“.
Stále viac ľudí si prestáva kupovať dennú tlač a uprednostňuje správy z internetu, dáva prednosť virtuálnej komunikácii pred priamym kontaktom „tvárou v tvár“. Virtuálna komunikácia sa vo všeobecnosti nepovažuje za formu odcudzenia. Ako sa začiatkom minulého storočia nepotvrdili domnienky, že telefóny odnaučia ľudí stretávať sa, tak ani internetová komunikácia neznamená ochladenie, nezáujem o realitu, je to iba jej modifikácia, prispôsobenie sa tejto dobe.
Albert Einstein v jednom rozhovore vyhlásil, že v 20. storočí vybuchli tri veľké bomby: demografická, atómová a telekomunikačná. Toto interview, ktoré sa odohralo v 50. rokoch minulého storočia, potvrdzuje Einsteinovo geniálne vizionárstvo – ako sa kedysi hovorilo o dobe kamennej, bronzovej a „období pary“, tak sa dnes hovorí o dobe informačnej. Napriek tomu, že vývin technológií – od prvých veľkých počítačov zaberajúcich celé miestnosti s úzkostlivo udržiavanou klímou, kde sa technici smeli pohybovať iba v sterilných bielych plášťoch, po dnešné kabelkové notebooky vybavené bezdrôtovým pripojením na internet – znamenal obrovský skok, uplynul zatiaľ zanedbateľný čas, dokonca aj v meradle ľudského života. Strojárske technológie ani biotechnológie nie sú schopné držať krok s pokrokom, akým prechádzajú komunikačné technológie.
Internetové periodiká, on-line mutácie televíznych a rozhlasových staníc sú príkladom fenoménu, o ktorom hovoria teórií o vytváraní publika novým médiom. Je zrejmé, že používateľmi internetu nie sú iba bývalí či súčasní čitatelia tlačených periodík. Internetové periodiká svojou interaktívnosťou a pružnosťou prekonali ponuku tlačených magazínov a až táto „vyššia úroveň“ (next level) vyvolala nárast počtu ich čitateľov (pričom náklad a obsah tlačených časopisov sa prakticky nezmenil).
Odhliadnuc od technickej histórie (počiatky ARPAnetu), skutočné dejiny internetu začínajú dňom, keď bol sprístupnený verejnosti, a teda nadobudol schopnosť spojiť každého s každým. Spočiatku, keď internet žil vo vedeckom a univerzitnom prostredí, slúžil ako médium na prenos vedeckých informácií. Potom si začali cestu svetom raziť technológie grafického webu a rôznych prehliadačov. Tendencia, že staré poslúži ako potrava novému, sa stáva akýmsi princípom internetu.
Dôkazom toho sú stále novšie typy mobilných telefónov, schopných pripojiť sa na sieť prakticky odkiaľkoľvek, prenášať obraz a pod., palm piloty a ďalšie. Je možné, že na súčasných technológiách sa v budúcnosti rozvinie široko použiteľný televízny internet s diaľkovým ovládaním a na ňom sa zas vybuduje iná, ešte modernejšia technológia. Mnohé z nich skončia v slepých uličkách, ako napríklad myšlienka interaktívnej televízie, ale i zdanlivo neúspešné projekty poukázali na preferencie používateľov. Napríklad v rokoch 1996 – 1997 sa začali zavádzať internetové kanály, ktoré mali zjednodušiť používanie internetu až smerom k pasívnej konzumácii. Hoci tomuto projektu nebránila žiadna technologická prekážka, používatelia ho neprijali – dali prednosť využívaniu internetu v celej jeho pestrosti a škále, vrátane jeho nedostatkov.
Každý hovorí s každým
Z hľadiska používateľa internet predstavuje možnosť prakticky nekonečného výberu a prezentovania širokého spektra názorov. Znalosť cudzích rečí je viac než výhodou, ale i národné webové stránky sa v niektorých oblastiach vyznačujú rádovo niekoľkokrát širšou ponukou ako dopytom.
Nedá sa preto nespomenúť ani aspekt, ktorý tu nazveme kontaktom recipient – recipient (príjemca – príjemca), i keď v základnom zmysle ide o expedienta a recipienta (odosielateľ – príjemca). Príkladom takéhoto kontaktu sú diskusné fóra na internetových stránkach. Čím častejšie si návštevník zvykne chodiť na danú stránku, tým je pravdepodobnejšie, že sa skôr či neskôr aktívne zapojí svojím príspevkom do fóra medzi ostatných používateľov. Onedlho sa jeho poznámky, hodnotenia, výmeny názorov stanú pravidelnými (s ohľadom na technické a ekonomické možnosti používateľa). Jiří Cejpek v knihe Informace, komunikace a myšlení túto procedúru definoval skutočne výstižne: „Internet je také ozvěna toho, co si lidi povídají, je to rostoucí chaotický chuchvalec aktuálních zpráv, názorů, myšlenek i smyšlenek, odborných i vědeckých pojednání, informací, dezinformací, exformací i faktoidů“.
Mnohí spisovatelia fantastiky ani netušili, ako rýchlo sa ich sny naplnia. Dickova poviedka o elektronických ovečkách nemá ešte ani štyridsať rokov a už aj slávny Matrix bratov Wachovských, ani nehovoriac o jeho predchodcovi Ghost in the Shell (Mamoru Ošii), sú bezzubými deduškami oproti súčasnému chápaniu cyberpunku. Tvorba viacerých literárnych „kyberpunkerov” progresívne technológie berie ako prirodzenú súčasť života. Rôzne stránky spolunažívania s technikou, napr. šifrovanie dát, prienik do informačných sietí globálnych koncernov či virtuálne svety, v ktorých je možné fungovať s ľubovoľnou identitou, nám už vôbec nepripadajú ako niečo kuriózne. Fikcia je nevyhnutná, ale tematicky dominujú v podstate reálne problémy života s internetom a existencie vo virtuálnych svetoch.
Na internete denne vznikajú nové stránky špecializované na ponuku tohto tovaru, rovnako ako tzv. „fanovské“ stránky, kde je možné stiahnuť si obľúbenú hru, knihu, film alebo obraz do svojho počítača – veľmi často aj s neželaným vírusom. Prezentáciou literárnych, výtvarných či filmových diel však možnosti internetu zďaleka nekončia, naopak. Kyberpriestor má svoje osobité špecifiká, ktoré, zdá sa, prispievajú k vytváraniu nových subžánrov. Prototypom tohto javu sú tzv. „shared worlds“, delené svety, pre ktoré je internet ideálnym priestorom kultivácie. Internet umožňuje za určitých podmienok participovať na diele komukoľvek, kto preukáže tvorivú schopnosť. Napríklad austrálska obdivovateľka Petra Jacksona a jeho filmovej trilógie Pán prsteňov Cassandra Claireová uverejnila na internetových stránkach fiktívne humorné zápisky jednotlivých postáv pod názvom Tajné denníčky a povolila ich preklad a uverejnenie na iných internetových stránkach. Slovenskí fanúšikovia sa po uvedení prekladu Claireovej denníčkov dožadovali pokračovania, čo viedlo slovenskú autorku k vytvoreniu ďalších troch dielov, napr. Haldirov veľmi tajný denníček. Tieto prevzali a preložili do češtiny české internetové stránky. Keďže pôvodné slovenské denníčky si tiež našli svojich fanúšikov, vznikli ich ďalšie pokračovania od českých autorov, atď.
Iným príkladom, ako internet vplýva na medziľudskú komunikáciu, sú fanúšikovské stránky, ktoré vznikajú po uvedení nejakého komerčne úspešného filmu. Po zadaní kľúčového slova „LOTR“ (Lord of the Rings) v ktoromkoľvek vyhľadávači používateľ narazí na stovky odkazov, týkajúcich sa stránok, ktoré sa často veľmi podrobne zaoberajú filmom Pán prsteňov, jeho pozadím, knižnou predlohou, hlavnými predstaviteľmi a ich rodinným zázemím. Je možné nájsť slovník elfčiny a prepis morghúlskych znakov do latinky i kandží, dostupné sú obrázky i videoklipy z filmu, z verejných vystúpení jeho tvorcov, dokonca kompletný scenár a jeho preklady do mnohých jazykov. Takéto stránky zriedkakedy vznikajú z komerčných dôvodov. Motiváciou je tu ľudská potreba podeliť sa so svojimi pocitmi, názormi, vedomosťami s čo najväčším počtom druhých ľudí.
Mnohé stránky neraz po určitej dobe – keď téma prestane byť atraktívna – zaniknú. Rovnako často však pôvodných fanúšikov postupne nahrádzajú odborníci, profesionálni publicisti. Stránky nadobúdajú viac informačnú než emočnú hodnotu, rozširuje sa sieť záujmov, ponúkaných informácií i spolupracovníkov a vzniká profesionálne internetové periodikum so špecializovaným zameraním. Práve toto vzrušenie a široké možnosti spolupodieľať sa na fungovaní stránok i na tvorbe konkrétnych diel, privádzajú na internetové stránky toľko potenciálnych používateľov.
Kde sú hranice internetu?
V roku 1976 napísal Frederick Pohl román Gateway. O desať rokov neskôr si hlavný hrdina jeho ďalšieho románu Anály Heechee nechal nahrať svoju osobnosť – tak ako iní v jeho fiktívnej dobe – do celosvetovej siete, a tým si prakticky zabezpečil nesmrteľnosť. V tom čase už ale „existovala“ Jane, virtuálna osobnosť, ktorú oživil Orson Scott Card v Enderovej hre. Tieto knihy sú dnes už kultom. Idea umelej inteligencie zrodenej vo virtuálnej realite sa natoľko spopularizovala, že sa viac-menej podvedome očakáva jej naplnenie. Virtuálny svet sa stále rýchlejšie stáva niečím iným, než len pojmom z vedecko-fantastickej literatúry alebo vzdialenou métou vývojových laboratórií. Premieňa sa na realitu, nevyhnutnosť. S agresivitou vlastnou mocným vniká do škôl, úradov, firiem, spoločenských inštitúcií, domácností, aby poskytol nielen možnosť byť rýchlejší a úspešnejší pri štúdiu alebo v zamestnaní, ale stále viac si nárokuje i voľný čas človeka – ponúka mu zábavu i oddych. Každodenná situácia: Človek, sotva vypne počítač vo svojej práci, zapína ten, ktorý má doma, aby sa pripojil do celosvetovej siete – trebárs len preto, aby si pozrel televízny program, prečítal noviny alebo knihu, vypočul najnovšie hity, aby si objednal pizzu – ale hlavne, aby takým či onakým spôsobom komunikoval s inými ľuďmi. Hoci i s tými, ktorých nikdy fyzicky nestretol a ani nestretne.
Typickou ukážkou životného štýlu informačnej doby sú formy médií a spôsob ich fungovania. Hoci ich zmysel je podmienený vzájomnou komunikáciou, nielenže sa používateľ pravdepodobne nikdy nedostane do osobného kontaktu s redaktorom, ale ani členovia redakcie sa v extrémnych prípadoch navzájom nemusia poznať ináč ako podľa svojich prezývok (nickov) na internete. Špecifickou podobou komunikácie na internete sa stierajú hranice medzi redaktorom a čitateľom. Spätná väzba je prakticky okamžitá a vyvoláva, v mnohých prípadoch až vyžaduje, promptnú reakciu – či už zo strany redakcie alebo zo strany ďalších účastníkov komunikácie. Odosielateľ sa stáva príjemcom a naopak. Ich úlohy sa neustále prirodzene vymieňajú, nastáva plynulá obojstranná debata, ktorá je aktuálna dovtedy, kým je aktuálna téma. Rozmedzie je len pomyselné, vek, pohlavie ani postavenie tu nehrá úlohu, o čom svedčí i nepísané pravidlo vzájomného tykania si. Zrejme nepotrvá dlho a budeme si tykať všetci – a blahosklonne sa usmievať nad ťažkopádnosťou a detinskosťou virtuálnej reality v Dickovom Johnnym Mnemonicovi alebo Kingovom Trávnikárovi.