Všetko je v marketingu. Najprv dostanete názov knihy. Hmmm, Zlatá královna. Znie to zaujímavo. Je to fantasy? Nie. Brány do cudzích svetov, tajomní pútnici a ich ešte tajomnejší sprievodca… Upútavka je dobrá, vyzerá to trochu ako scéna z Hyperionu. Obálka je klasický Bauer, keď nie je nápad, pomôžeme si kópiou. Hlavne, že sa to dá nakresliť rýchlo – a o to ide. Celá kniha je akási „rýchlokvasená“ space opera, aj keď sa hrá na čosi väčšie. Je to taký prepracovanejší Mark Stone. Len bez pirátov…
Ku knihe ma pritiahli dve veci. Upútavka á la Hyperion a skutočnosť, že Laser málokedy vydá čosi nepodarené. Ale sekol som sa, tentoraz sa za príťažlivým obalom skrýval Čierny Peter. Kniha síce začína vzrušujúco a tajomne, no postupne sa mení na klasickú space operu, s trochou moderných prímesí. K Hviezdnym bránam a hmyzoidným emzákom totiž pribudli nanotechnológie. Zvyšok ostal klasický. Máte tu kladných hrdinov, nemáte záporákov (toto je celkom originálny prístup, ale dosť nudný) a trošku napätia vo vás udržia popisy exotických reálií cudzích planét. Ale fakt len planét, ich obyvatelia sú všade ľudia, aj keď geneticky prispôsobení. Cudzím elementom sú vlastne len medvede (inteligentné a zbytočné) a emzáci, o ktorých vlastne ide. Hlavný kladný hrdina (HKH) a zopár Vedľajších kladných hrdinov (VKH) si totiž zmyslelo, že ľudstvo už má nadvlády hmyzoidov dosť a je načase ukázať im, prečo bol homo najprv erectus a až potom sapiens. Celá kniha (360 strán) je vlastne prípravou na záverečnú bitku (asi 10 strán), bitku muža proti… oblude plnej tykadiel, klepiet a chitínu. Hádajte, kto vyhrá?
Ale, aby som len nekritizoval. Spočiatku sa mi kniha páčila. Dokonca veľmi. Začínala na zaostalej planéte (nie, na Tatooine nie), kde si pokojne žil Galen, HKH. A táto planéta bola priam elegantná, akoby z oka vypadla správnej írskej idylke. Tatkovia v krčme popíjali whiskey a debatovali o náboženstve a politike, ženy boli správne ohnivé a ryšavé a po lesoch sa preháňali prízraky a Sidhovia. Boli tam lupiči, rozumné medvede a chýbal už len nejaký ten leprechaun. Skrátka, tešil som sa na peknú science fantasy. No nedostal som ju. Kniha sa postupne menila, z prízrakov sa stali roboti a z rozumných medveďov výsledky genetických experimentov. Do deja sa priplietalo čoraz viac scifi reálií a najhoršie bolo, že ich nikto nevysvetlil. Všetky kulisy boli pokladané za samozrejmé, aj keď boli na hlavu postavené (učiace „sieťky“ na hlavu, samotné hviezdne brány, stupídne plameňomety, lasery, ktoré nefungujú v lese a tak). Sklamalo ma to, bolo to ešte hlúpejšie ako „vyhúkané“ tváre protivníkov Marka Stonea. Škoda potenciálu. A korunu tomu dali samotní ehmzáci, ktorí boli porazení (prepáčte, prezradil som pointu) tak jednoducho, že som nepochopil, ako dobyli tie tisíce hviezdnych sústav. Nuž čo, stalo sa – nie je každý dobyvateľom stratenej archy.
Na druhej strane, remeslo je odvedené bez chyby. Kniha má spád, aj keď logiku nie, má hrdinov, ktorým môžete držať palce (vo finále nie, ale v niektorých scénach áno), má trošku tajomstva a prekvapenie na záver (otázka je, kto bude bojovať a nie, či vyhráme). Dá sa to čítať, ale práve raz. Ako Mark Stone. Oddychovka. Mimoriadne sa mi páčil akurát ten medveď, pretože sa správal prirodzene, vnášal do deja trošku humoru a občas nechápal, čo sa okolo neho deje. Takže, vďaka nemu dávam knihe 6/10. Nech žije Orick, hovoriaci medveď!
Odporúčam Laseru vrátiť sa ku Cardovi, je tu predsa ešte Hegemonov tieň a poriadny preklad Xenocídy a cyklus o Alvinovi a… Načo nám je akýsi Dave Wolverton?
Zlatá královna, Wolverton Dave, space opera (Laser, orig. The Golden Queen, obálka Petr Bauer, preklad Jana Radková, 363 strán, brož., 179 Kč, ISBN 80–7193–093–8)