 |
Je rok X, niekedy blízko, slizko blízko nás, takmer akoby sa nás dotýkal chápadlami dokonalej supereurópskej únie, v ktorej je spoločným úradným jazykom angličtina. Vládne tu demokracia, tolerancia k slabším. K zvieratám, mentálne i inak retardovaným. Pri vybavovaní letenky sa preto musíte usmievať na úradníka, ktorý nevie ako sa zapína jeho počítač, vaše topánky môžu byť z mrkvy alebo dyne a vydržia maximálne dva dni (čo je úplne skvelé, lebo tak poskytnenete možnosť zarobiť si ďalším desiatkam inak nezamestnateľných výrobcov s IQ zhruba okolo 50) a vôbec, svet je úplne nádherne bezpečný – všetko je na gombík a počítač sa o vás postará dokonale len – nesmiete chcieť prevziať riadenie do vlastných rúk.
V takomto svete sledujeme osudy Detektíva. Rieši Prípad. Priaznivci kvalitnej kriminálnej literatúry nemôžu neusúdiť, že tak, v spolupráci s autorom robí nesmierne zdĺhavo a rozvláčne. Skutočne, hutnosť detektívky u Granta snúbi sa s popisnosťou humoristického tománu.
Ale… v ňom zachytávanom svete to inak nejde. Grant svojho hrdinu umiestňuje do univerza, kde sa pre obyčajného detektíva “neviditeľné veci” pripomínajú svojou vzpriečnosťou. Obyčajný panák whisky, ktorým sa taký Marlowe dopuje každú chvíľu, je vydobyteľný len za cenu zdĺhavej ceremónie. V hoteli, kde sa ubytuje, nie je posteľ, ba ani sprcha. pri lete lietadlom príde o batožinu, vrátane mimoriadne vzácnych (viď vyššie) kožených topánok. Chce sa premiestniť z Paríža do Viedne. Nemá však kde objednať auto. Napokon nájde exemplár s ukradnutým pultom na riadenie, takže ho nemôže naštartovať, musí teda vyjednávať so servisom…
Grant neopisuje veci, aby pracne zliepal pre príbeh nepodstatné kulisy. Predmety sú súčasťou príbehu – ako prekážky na ceste za ním ho napokon nahrádzajú, príbeh sa z honby za spravodlivosťou mení na groteskný súboj s vecami (spomeňme si na slávny nemý film, v ktorom sa Charlie snaží dostať po schodoch do spálne, zakaždým ho však dolu zrazí kyvadlo hodín nad schodovým zábradlím). Napokon – načo sa zaoberať vytváraním zradcov a ničomníkov, keď stačí niekoľko desiatok paragrafov, pár neschopných úradníčok a topánky s podrážkou z tekvice – a v zrýchlenom tempe grotesky vnímame akciu – skok nad vlak a pod vlak, skok, zabitie mimoriadne odporného vraha len tak mimochodom… Pohyby sa nám mihajú pred očami s takmerkozmickou rýchlosťou. Grant, na rozdiel od majstrov akčných románov, nevenje pozornosť ich popisu, nevytvára z nich balet ala Neo kontra agenti Smithovia. Tempo knižky je však okrem odporu vecí (hrdina sa mocuje s bezpečnostným uzáverom a.pod.) zákerne spomaľované detailne zachytenými a vypointovanými dialógmi, vkladanie ktorých pomedzi a doprostred akcie zvyšuje absurditu. Bizarný dojem umocňujú kulisy – záverečné finále autor v sebaironickom štýle pozdných bondoviek umiestnil do rakúskeho Disneylandu.
Neschopnost rozhodne nemôže zabodovať ako detektívka. Ako satira, v ktorej autor šikovne využíva hyperbolu a grotesku, je však vzrušujúcim, aj keď miestami nepríjemne mrazivým čítaním, ktoré odkrýva medziným tiež autorovu neschopnosť posunúť parodickú alegóriu z polohy sitcomu smerom k literatúre s veľkým L.
V kontexte autorovho v detailoch premrhaného talentu jediným príjemným zistením ostáva fakt, že Grant prekonal tieň Červeného trpaslíka. Na rozdiel od predchádzajúceho románu Kolónia, v ktorom plaguje (navyše nešikovne) sám seba, vykročil v Neschopnosti za novou témou, aby ukázal čitateľom, že ich ešte stále dokáže…no ak nie rozosmiať, nuž prinajmenšom znepokojiť novými nápadmi.