Diagnóza: autorka sa očividne zamilovala do sveta, ktorý si vytvorila a podľahla nutkaniu vytrieskať z neho, čo sa dá. Posunula sa na mapke o kúsok ďalej; preskúmala nové krajiny, ich kultúru a obyvateľov. Nič viac. O nových nápadoch, alebo nedajbože o originalite veru táto kniha nepočula. Našťastie pre čitateľa, autorka vie, ako sa má rozprávať správny príbeh. Preto ani tých takmer šesťsto strán neovládla nuda; je to celkom zábavné čítanie.
Táto kniha nie je treťou časťou trilógie, ako by sa mohlo z vydavateľského komentára zdať. Dokonca aj sama autorka na to upozorňuje v úvodníku. Je to jednoducho pokračovanie príbehu postáv, ktoré si svoju kapitolu boja proti nekromantom uzavreli v predchádzajúcich dvoch knihách. Zrádcův měsíc sa síce odohráva na pozadí týchto udalostí, ale ide tu o niečo iné. Dej sa presúva do Aurënenu (strašné meno pre obyčajnú ríšu elfov – tu však „originálne“ Aurënfaie), kde sa musí Seregil vysporiadať so svojou minulosťou a zároveň musí napomôcť svojej adoptívnej domovine získať podporu vo vojne s Plenimarom (to sú tí nekromanti).
Spočiatku bol dej taký nudný, až mi tŕpli zuby. Nepresvedčivé argumenty vyhnali postavy, ktoré sa sotva stačili usadiť (po vylomeninách z predošlých kníh) niekam ďaleko, pokiaľ možno do Šedých hôr, kde však zlato, ako je známe, nie je. Ale čo, taký je osud fantasy hrdinov, jednoducho musia putovať, lebo je to správne a očakáva sa to. A tak sa Seregil s Alekom vybrali do tých Šedých hôr; spočiatku však len preto, aby zistili, akú šatku si elfovia obtáčajú pri rituálnom tanci okolo hlavy a že uhryznutie drakom je veľká česť. Skrátka nuda.
Našťastie (pre mňa, ale aj pre knihu – už som ju chcel trhať v zuboch) sa autorka spamätala (trvalo to asi sto strán). Vykašlala sa na rituály a homosexuálne vylomeniny Seregila s Alekom a vrhla sa do toho správneho – do deja. Ako štýl rozprávania si zvolila detektívku, veľmi správne totiž usúdila, že postavám napomôže preriedenie. Pár ich preto v záujme veci padlo „ukrutnou smrťou“, aby sa zvyšní hrdinovia mohli trápiť vyšetrovaním a zrýchliť tak dej. Ku slovu sa dostalo dokonca aj pár záhad, ktoré sa pekne premiešali s pátraním po vrahovi – a z nudnej knižky sa vykľul celkom fajn príbeh. Ku koncu som dokonca aj držal hrdinom palce, čo sa mi len tak nestáva. Celkom som sa pobavil, i keď pochybujem, že by som sa ku knihe vrátil znova.
Záver: dej ostal otvorený pre ďalšie pokračovania, príbeh sa však uzavrel. Ak máte radi dlhokánske príbehy s kopou postáv a exotickými krajinami, toto je tá správna kniha. Ak však túžite aj po duchaplných myšlienkach, dvojzmysloch a brilantných dialógoch, počkajte si ešte týždeň (z môjho pohľadu – 4.6.2000) – Pani jazera sa blíži a pod tichou hladinou skrýva Meč osudu. A ten, ako je známe, má dve ostria…