Stretnutia s fantastikou: Jana Plauchová | Jana Plauchová

V našom nepravidelnom seriáli, v ktorom dnes už známi autori, výtvarníci, vydavatelia, organizátori a iní dejatelia rozprávajú o svojich začiatkoch na poli fantastického žánru, pokračuje autorka, blogerka, propagátorka vedy a recenzentka Jana Plauchová, ktorej meno si slovenskí čitatelia fantastiky spájajú najmä so žánrom hard science fiction.

Aj u mňa to začali haldy kníh. Nie však kníh fantastiky. Detských kníh, v ktorých sa sci-fi vyskytovala len ojedinele. Presnejšie, vyskytla sa tam dvakrát – v podobe známych titulov Tajomstvo dračej steny a Prázdniny na planéte Coleida. Čítavala mi ich mama, pretože som sa s nimi stretla vo veku, kedy som sa sama iba učila čítať. Neskôr som si ich čítavala sama, stále dookola, lebo sa ma obe nadchli.

V detskom a v ranom pubertálnom veku som hltala všetko, čo bolo pre moju vekovú kategóriu určené. Časom aj to, čo pre ňu určené nebolo. Zhruba od 12-tich rokov som prešla na knihy pre dospelákov. Stephen King a tak. A skoro všetko sa mi nekriticky páčilo. Nemala som rada iba tie príbehy, v ktorých pubertiačka narieka, lebo je vyslaná na prázdniny na vidiek. Ja ako pubertiačka som totiž netúžila po ničom inom než byť práve vyslaná na prázdniny na vidiek. A môcť si tam nerušene čítať.

Brali ma aj niektoré sci-fi seriály a filmy. Najmä Star Trek a SeaQuest. Hviezdnym vojnám som prišla na chuť až v trošku vyššom veku (a ich bojovým scénam ani potom). Tento záujem o filmovú zložku fantastiky na strednej škole pozvoľna ustal.

Sci-fi sa medzi čítanými knižkami neustále objavovala. Aj preto, že mama, ktorá ma časťou tých kníh zásobovala, bola trochu sci-fi pozitívna. V knižnici som si tiež našla ďalšie žarnayovky. A hoci sa mi aj tie páčili, spolu napríklad s Clarkovou Vesmírnou odysseou, sci-fi som stále nepreferovala pred inými žánrami.

V mojich štrnástich rokoch sa však stalo niečo mrzuté. Nekritické nadšenie z kníh ma opustilo a najviac to schytal žáner sci-fi. Pretože práve v tomto žánri som dostala chuť na knihu, akú nie a nie nájsť. Knihu s atmosférou Clarka, napätím Kinga a vybranými dejovými prvkami Žarnaya okorenenú novozískanými poznatkami z mojej najnovšej encyklopédie o vesmíre. Postupne som čoraz presnejšie vedela, čo má v tej knihe byť. Len ako sa k nej dostať, keď neexistuje? Snívala som o stroji na písanie románov z poviedky Roalda Dahla. Zadáte do neho tému, postavy, hlavné body deja, atmosféru a on vám vypľuje hotovú knižku. Nádhera, však? Ako šité pre mňa a môj problém. Bohužiaľ však neexistoval ani ten stroj. A tak som napokon na prahu svojich pätnástich rokov prijala pre mňa vtedy zdrvujúcu pravdu – budem ju musieť napísať ja.

Kým sa tak však stalo, dolu Hronom prešlo ešte veľa vody. A ja som pred spomínanou knihou napísala iné dva romány a štyri poviedky. Všetko sci-fi. Prečo, keď takéto príbehy zostávali v mojej knižnici stále v menšine? Nuž, lebo od pätnástich som sa začala výraznejšie zaujímať o vesmír – a sci-fi a vesmír skrátka išli k sebe. Na popularizáciu nových astronomických poznatkov a ekologických posolstiev, ktoré ma v tom veku rovnakou mierou nadchýnali, mi pripadala sci-fi ako stvorená. Všetky poviedky a romány začínali svoju existenciu rovnako – ako vidiny kníh, na ktorých čítanie som mala ukrutnú chuť, no nikto ich zatiaľ nenapísal. A keďže len ja som vedela, čo v nich má byť a čo majú v čitateľovi vyvolávať, zostala som zakaždým prvým a jediným kandidátom na ich zápis. I keď sa mi hlavne pri prvých knihách do toho zápisu naozaj neveľmi chcelo.

Lenže čo s už hotovými príbehmi, ktoré sa mi v dobách nástupu na vysokú školu v šuflíku povážlivo nakopili? Dávať ich čítať okoliu mi nestačilo. Ibaže o existencii komunity sci-fi autorov a vôbec nejakých autorov som nemala ani šajnu. Do dvadsiatky som sa nazdávala, že ak na Slovensku okrem mňa ešte niekto nepublikovaný píše, tak bude určite vo veku 40 + a jeho výhradnou témou sú vzťahové peripetie. No potom som na internete začala hľadať informácie o vydávaní a písaní. Ako sa mi postupne začínala odkrývať pravda, nestačila som sa diviť. Záplava autorov rôzneho veku, dokonca prevažne mladšieho než ja sama. Brúsila som po literárnych blogoch, najprv všeobecných, neskôr už aj zameraných výhradne na fantastiku. Prišli aj nezhody, potýčky, ale tiež cenní prví testovací čitatelia. To mi už ale pomaly, po vytrvalom bombardovaní všetkých možných i nemožných vydavateľstiev, vychádzala prvá kniha. Nie však tá, kvôli ktorej som sa na písanie dala, pretože život je zložitý…

Ani v súčasnosti sa veľmi necítim ako fanúšička sci-fi. Cony ma nelákajú. Radšej si v tichosti a ústraní prečítam knižku, prípadne pozriem film. A aj tak pripadá možno jedna sci-fi kniha na desať prečítaných kníh a jeden sci-fi film na desať pozretých filmov. Ale prehľad v mainstreame mi na druhej strane pomáha fantastiku lepšie sprístupniť aj tým čitateľom, ktorým pri slove „fantastika“ naskakuje husia koža. Nemusíme byť také vzájomne izolované komunity, ako sa na prvý pohľad zdá. Napokon, aj vystúpenie z dovtedajšej izolácie a vyhrotenosti žánru, vloženie mainstreamových prvkov a civilného prostredia, bolo zrejme jedným z faktorov, prečo sa mi podarilo vydať prvú knihu. Ale to už je iný príbeh…

Foto: Archív Jany Plauchovej.

Súvisiace linky

Osobná stránka Jany Plauchovej

Recenzia: Večnosť omylov

Poviedka Istroconu 2015: Pravidlá hry

Pozvánka: Deň hvezdární a planetárií s Janou Plauchovou

Recenzia – Jana Plauchová: Úvod do teórie chaosu – Ján Blažovský

Recenzia – Jana Plauchová: Úvod do teórie chaosu – Jozef Girovský

Dosiaľ zverejnené časti seriálu:

Stretnutia s fantastikou: Štefan Konkol

Stretnutia s fantastikou: Jana Plauchová

Stretnutia s fantastikou: Jan A. Braun