V našom nepravidelnom seriáli, v ktorom dnes už známi autori, výtvarníci, vydavatelia, organizátori a iní dejatelia rozprávajú o svojich začiatkoch na poli fantastického žánru, pokračuje autorka, blogerka, moderátorka a publicistka Lucia Lackovičová, ktorú fanúšikovia fantastiky poznajú najmä ako spoluorganizátorku a propagátorku súťaže Martinus Cena Fantázie a Fantasy Award.
„Túto knihu nie. Nie, ani túto. No tak tamtú už teda rozhodne nie.“
Takto nejak sa to všetko začalo. Cez zakázané knihy. Rodičia ich mali plné police. A tým, že boli zakázané, samozrejme, priťahovali ešte viac.
Verneovky už boli prečítané, Povesti spod Sitna už pomaly prestávali účinkovať a Anna zo Zeleného domu ma nelákala. Chcelo to dobrodružstvá, netušené svety, strach a adrenalín. Waltari bol fajn, ale vedela som, že sa musím dopracovať k tým zakázaným knihám. Potopa, sucho, hlad, Loď mŕtvych, neskôr Knihy krve… Ako prvého mi dovolili toho Travena. Lenže, na moje veľké prekvapenie, Loď mŕtvych vôbec nebola o duchoch plaviacich sa oceánmi. Spoločenský román o ťaživej sociálnej situácii nemajetných, ktorí nikomu nechýbali, ma zaskočil. Nechápala som, prečo mi zakazovali práve toto. Prečo by také čosi malo byť desivé?
A, samozrejme, filmy. Áno, filmy, to bolo a aj stále je, moje. Keď ma chodil do škôlky vyzdvihnúť otec, občas sme spolu zašli do kina. Obzor, Metropolka, úzke, vŕzgajúce tonetky, ktoré odvždy vyzerali retro, bez miesta na nohy pre dospelých, ale pre decko tak akurát. Asi stokrát som takto videla film E. T. mimozemšťan a potom som ho režírovala v škôlke. Alebo som ho rozprávala deckám, keď sme mali sledovať Matelka, ktorý nás bohvieako nebavil. Lebo iné deti rodičia do kina nebrávali, čo som nechápala a nechápem dodnes. Pamätám si, že všetkých najviac fascinovala scéna, keď E. T. ležal v riečke a bol polomŕtvy. Chceli to počuť stále znova.
V časoch véháesiek a požičovní som prelúskala celú dostupnú sci-fi a hororovú klasiku. Už nebolo východisko, bolo to tam. Vedela som, že fantastika sa mi definitívne zažrala pod kožu.
V desiatich rokoch som začala písať postapokalyptický román o tom, ako ľudstvo žije pod zemou a ako skupinky ľudí kopú tunely pod petržalskými panelákmi, aby sa mohli dostať inam. Dopadlo to podobne ako neskôr román o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, ktorý bojoval s mimozemšťanmi. Jeho skutočný život bol pre mňa natoľko nereálny, že pridať doň lovenie mimozemšťanov z neho vôbec nijak nevytŕčalo. Niekde okolo strany dvesto som sa definitívne stratila v odbočkách. Odvtedy je však M. R. Š. moja srdcová téma, pretože kvôli písaniu som si o ňom preštudovala všetku dostupnú literatúru. (Som hrdá majiteľka aj raritnejších publikácií.)
A potom som napísala Zombieslavu. Poviedku (takmer) podľa skutočných udalostí. Napáchla som politikou počas štúdií a čo-to sa prilepilo aj z tajomníčenia na ministerstve. Inak, spojenie fantastiky a politiky spolu vynikajúco ladí. Najmä ak je ich spájajúcim prvkom humor. V tej dobe som nemala tušenia o nejakej literárnej súťaži zameranej na fantastiku, tak som Zombieslavu šupla na net. A tam mi ktosi napísal, že veď pošli to do Ceny Fantázie. A tak som poslala. A aj ma rovno vyradili, lebo tým, že som to šupla najprv na ten net, porušila som podmienky o publikovaní poviedky. Ale Zombieslava sa páčila a to pohladilo moje autorské ego. Tým sa to však aj skončilo. Naďalej som si písala (a aj si píšem) najmä sama pre seba. Teda okrem blogu a novín. Som hanblivka :)
A potom prišla ponuka od Ivana Aľakšu, či by som po odchode Ivana Pullmana nešla s ním do organizovania Ceny Fantázie. Z Ceny Fantázie sa stala Martinus Cena Fantázie a ja som sa zoznámila aj s pojmom fandom. Lepšie neskoro, ako nikdy. Dva roky som blogovala o každej poviedke zo súťaže, točila som videokomentáre o poviedkach, ktoré som dala prečítať známym a zaujímavých ľuďom, zaviedol sa „porotca z ľudu“, išlo sa na Pohodu, do rádií, boli besedy, publikovanie poviedok v časopise Kozmos, fantastika v Magazíne o knihách.
Raz sme sa s Christopherom Georgom, s ktorým sme robili rozhlasové hry z poviedok v angličtine pre Radio Slovakia International, rozprávali, že by bolo fajn spraviť súťaž z poviedok v angličtine. Niečo, kam by sa mohol prihlásiť aj on, niečo, čo by bolo čítané aj v zahraničí a cez čo by sa mohli prezentovať naši autori vonku. A tak vznikla súťaž, ktorej som dala názov Fantasy Award. Zatiaľ zostáva trošku v tieni MCF, ale som na ňu pyšná a viem, že raz z nej bude rovnako veľká a azda aj väčšia vec ako z tej slovenskej.
Obzory sa rozširovali naďalej a ja som si definitívne potvrdila, že aj doma máme viacero kvalitných autorov, ktorí potrebujú priestor byť videní a čítaní, aby tvorili ďalej. Áno, knižná produkcia je veľká, široká a bystrozraká a existuje už množstvo kvalitných kníh. Ale špeciálne fantastika je oblasť, ktorá neustále reflektuje súčasnosť a podľa nej, napríklad, vytvára verzie možných budúcností. No, skrátka, dospela som k názoru, že svet by bol horší, keby autori netvorili len preto, lebo už ich veľa pred nimi tvorilo. A tak sa im snažím pomáhať. Tým, ktorí na to, podľa mňa, majú.
Niekedy medzitým som porodila a do života mi vstúpilo stretnutie s fantastikou v jej najintenzívnejšej podobe, ktoré ma už navždy naplnilo pocitom úžasu.
Viac o Lucii Lackovičovej sa môžete dozvedieť aj na jej osobnej stránke lucialackovicova.sk.
Foto: Archív Lucie Lackovičovej.
Dosiaľ zverejnené časti seriálu:
Stretnutia s fantastikou: Štefan Konkol
Stretnutia s fantastikou: Jana Plauchová
Stretnutia s fantastikou: Jan A. Braun
Stretnutia s fantastikou: Lucia Lackovičová
Stretnutia s fantastikou: Mark E. Pocha
Stretnutia s fantastikou: Martin Šimon Schuster
Stretnutia s fantastikou: Michal Jedinák
Stretnutia s fantastikou: Robert Pilch
Stretnutia s fantastikou: Katarína Soyka
Stretnutia s fantastikou: Lenona Štiblaríková
Stretnutia s fantastikou: Martina Pilcerová